Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Železník

Oblasť v okolí kopca Železník bola kedysi jedným z najdôležitejších ložísk železnej rudy v Rakúsko-Uhorsku. Ťažba a spracovanie rudy sem priniesli bohatý verejný život.

Bane poznala celá Európa, pracovali tu tisícky ľudí. Toto kedysi významné centrum sa časom zmenilo na jedno z najzabudnutejších miest Slovenska vôbec.

V 20. storočí zásoby rudy klesli a ťažba sa stala nerentabilnou, až sa napokon v roku 1965 úplne zastavila.

Železník, to sú asi 50 rokov od zatvorenia baní už len lazy vysoko na kopci. Banské zariadenia, koľajnice či lokomotívy z baní odstránili, rozobrali sa aj dlhé lanovky a ich piliere. Vstupy do štôlní sú zväčša zamurované.

Dnes patrí západná časť osady k obci Sirk a východná k Turčoku. Cesta z Revúcej bola už v tak zlom stave, že ju uzavreli. Mnohí ľudia sa odsťahovali, nezamestnanosť je vysoká, príležitosti žiadne. Krčma a obchod s rozličným tovarom existujú už len ako nápisy na budovách.

Starodávnu banícku oblasť vyhlásili v roku 1991 za pamiatkovú zónu, ale veľmi jej to nepomáha. Vidieť ešte banské portály a robotnícke kolónie. Mnohokrát zmenené na nepoznanie. Ostatné zostáva už len v starých dokumentoch a fotkách.

Jedno z najväčších ložísk v monarchii

V roku 1857 bolo železnícke a rákošské ložisko zaradené štyri najväčšie v Uhorsku. Železiarsky priemysel dostával rudu zo Železníka najlacnejšie v monarchii.

Miestna banská spoločnosť a samotní baníci významne podporovali prvé slovenské gymnázium v neďalekej Revúcej. Štát naň neprispieval vôbec. Baníci to však nemali ľahké. Mechanizácia bola len minimálna, podobne ako zdravotné zabezpečenie.

Prvá písomná zmienka o ťažbe pochádza až z roku 1570. Na základe nálezov strusiek v zemných pieckach, prezývaných vlčie diery, sa predpokladá, že ťažba sa začala už koncom doby laténskej, teda od polovice 2. storočia pred naším letopočtom.

Minerály evansit a vashegyit nájdené pri Železníku tu opísali vôbec prvýkrát na svete. Vashegyit zdokumentoval v roku 1910 K. Zimányi a názov pochádza z maďarského názvu pre Železník. Evansit zasa opísal D. Forbes v roku 1864, meno dostal podľa Angličana B. Evansa, ktorý ho tu objavil v roku 1855.

Domy pre baníkov

Priamo v Železníku robotníci dlho len pracovali. Rimamuránska spoločnosť, ktorá prevádzkovala bane, začala až v roku 1882 stavať šesťbytové domy v lokalite Na kríži a hornú kolóniu Ladislav. Pri ich dokončení usporiadali v auguste nasledujúceho roka slávnosť, na ktorú prišla vojenská hudba z Jelšavy.

V rokoch 1906 až 1907 pribudli štvorbytové domy – dolná kolónia Ladislav. V Železníku bývala asi štvrtina robotníkov, ostatní dochádzali z okolitých obcí.

Ešte v roku 1884 postavila Rimamuránska spoločnosť v hornej kolónii Ladislav ľudovú jednotriedku pre deti robotníkov, a už v roku 1889 ju museli rozšíriť na dvojtriedku.

Štátne bane postavili dva nové dvojposchodové domy s tridsiatimi bytmi nazvané Štokovec v rokoch 1913-1914 v osade Alžbeta.

Aj dnes ohromia svojou veľkosťou a architektúrou, jednoducho ich v tomto prostredí nečakáte. Vo dvoroch sú nádherné drevené pavlače. Miestni spomínajú, že domy stavali Rumuni. Druhý však nikdy nedokončili, keďže sa začala vojna.

Každý baník mal pred bytovkou svoju vlastnú záhradku a kurín. Neskôr bol dolu obchod. Osadu v roku 1920 premenovali na Šrobárovú.

Cenzúra a štrajky

Práca tu bola ťažká a život ani zďaleka nie ideálny. Riaditeľ baní cenzuroval noviny a povoľoval zábavy.

Robotníci na kultúrne podujatia najprv nechodili, lebo v Rimamuránskej spoločnosti sa úradníci, technici a dozorcovia nesmeli s robotníkmi stýkať, nič im predávať alebo od nich kupovať, či prijímať dary.

Vláda tiež od roku 1903 odmietala schváliť žiadosti o povolenie odborovej organizácie baníkov. Dosiahli len možnosť vydávať časopis Bányamunkás  (Baník) – a to až v roku 1913.

Po štrajku v roku 1905 založilo vedenie závodu Čítací spolok, ktorý prevádzkoval knižnicu a čitáreň novín. Zamestnávateľ chcel výberom literatúry vplývať na robotníkov a na stretnutiach s nimi získavať informácie o plánoch, napríklad na prípadné štrajky, ku ktorým v tých časoch dochádzalo pomerne často.

V roku 1906 postavili v Železníku dve kolkárne – pre úradníkov a podúradníkov zvlášť. Robotnícku kolkáreň postavil Čítací spolok.

Nespokojní do väzenia

Riaditeľ závodu v Železníku poslal búriacich sa baníkov počas prvej svetovej vojny na front. V dolnej kolónii Ladislav bol v jednom byte žalár, kde väznili baníkov ako vojnových zajatcov.

Spoločenský život sa začal viac rozvíjať od roku 1917, keď si robotníci zakladali odbory a prostredníctvom nich usporadúvali prednášky, divadlá a zábavy.

Po vzniku ČSR sa ťažba sa obmedzovala, ale i tak tvoril Železník jedenásť percent celoštátnej železorudnej ťažby.  Kultúrne akcie štátnych baní po pokusoch s minimálnou návštevnosťou postupne zanikli.

Počas nedieľ a sviatkov sa robotníci schádzali v časti Na kríži v kolkárni. Pred ňou postavili v 20. rokoch besiedku s tanečným kruhom, kde sa konali koncerty závodnej hudby. Toto miesto stále existuje, len na kolkáreň vlani spadol strom.

Čudný príbeh kina

A mali tu vlastné kino, keď sa o niečom podobnom nikomu široko-ďaleko ani len nesnívalo. V roku 1928 začali v spolku premietať diapozitívy počas prednášok a neskôr aj nemé filmy.

Od leta 1929 sa premietalo v novej miestnosti pred baňou Ladislav. O tri roky sem dorazili aj zvukové filmy.

Na premietanie sa schádzali ľudia z mnohých okolitých dedín, keďže išlo o jediné kino v okrese. V roku 1948 kino zoštátnili, neskôr ho prevzal závodný klub ROH a pomenoval Stachanov.

Starý kľukový premietací stroj z roku 1932 si od obce na opravu vypýtalo košické Združenie prevádzkovateľov a pracovníkov kín.

Lenže odtiaľ neputovalo späť, ale do súkromnej zbierky prezidenta Rudolfa Schustera. Za odmenu mali mať od jedného z filmových distribútorov každý druhý film zadarmo. Lenže odvtedy už nebolo na čom premietať. Aj taký príbeh ukrýva pamiatková zóna. Dnes kino oživujú nadšenci a obnovili aj občasné premietanie.

Komentáre: 1

    Pridaj komentár