Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Železiarne v Drnave

1817
posledné zvyšky

Ťažba a spracovanie kovov mali v obci Drnava významnú úlohu, odkedy usadlosť patrila Bebekovcom, vtedajším pánom hradu Krásna Hôrka. Po vymretí rodu v roku 1567 sa ich majetky dostali do vlastníctva Andrássyovcov.

K najslávnejším etapám celého rodu, ale aj baníctva a hutníctva na ich veľkostatkoch patrí obdobie 19. storočia, keď sa aj vďaka nerastnému bohatstvu stali najbohatšími magnátmi strednej Európy.

Andrássyovci významne prispeli k tomu, že sa v okolí Rožňavy vyrábalo najkvalitnejšie železo v Uhorsku a že bol Gemer prezývaný “železnou župu Uhorska”.

Majstri sa učili v zahraničí

Prvú vysokú pec v Drnave dala postaviť v roku 1817 na mieste štyroch bývalých slovenských pecí vdova po Štefanovi III. Andrássym, Mária Festetichová. Jej syn, gróf Juraj IV. Andrássy nechal v roku 1830 postaviť pod vedením anglického odborníka Wiliama Buildona druhú vysokú pec so zlievarňou.

Keď v roku 1835 navštívil Drnavu známy britský technik John Paget Drnavu, poznamenal, že v dedine sa nachádza “zlievareň, ktorú sa oplatí vidieť”.

Gróf Andrássy zveľaďoval podnik na základe poznatkov získaných v rámci študijných ciest v zahraničí. Do zahraničia vysielal aj vlastných technikov, aby si osvojili nové metódy. Dvoch hámorníkov dal vyučiť na vlastné náklady v Nemecku, kde ich pobyt trval dva roky.

V železiarni spracovávali rudy z banských polí na vrchu Rákoš, Malom vrcchu a z okolia Drnavy (Haraszt), Rožňavy, Štítnika a Dobšinej. Železiareň v Drnave bola v 30. rokoch 19. storočia považovaná za vzorový železiarsky závod v Uhorsku.

Časť produkcie z vysokej pece sa spracovávala v Ganzovej železiarni v Budapešti a časť v jeho hámroch v Štítniku (Zúgó) a v Gočove. Zo surového železa sa podstatná časť využívala na odliatky, z ktorých sa vyrábali zariadenia pre priemyselné podniky, mlyny, železiarne, bane, kováčske a strojárske dielne, pre poľnohospodárske stroje a ozdobné predmety.

V zlievarni sa odlievali aj strojné súčiastky, železničné výhybky a kolesá, ale aj dekoratívne a spotrebné predmety ako liatinové piecky, náhrobníky, mreže či zábradlia. Súčasťou výrobného programu boli aj drobné predmety potrebné v zámočníckych dielňach ako skrutky, ale aj rozličné sporáky, platne, nádoby, kotle, závažia, súčiastky do hodín a iné.

Postavili symbol Budapešti

O vysokej technickej úrovni výroby svedčí aj skutočnosť, že tu v roku 1844 odliali nosníky a hlavné časti pre Széchenyiho reťazový most (Lánchíd) spájajúci Pešť s Budínom, ktorý v rokoch 1842 – 1849 postavili podľa projektu anglického inžiniera Williama T. Clarka.

Po vykonaní prísnych technických skúšok porazila Drnava zahraničnú konkurenciu a pri výrobe spracovávala železo dovezené z Anglicka.

Dodnes sa zachovala jedna časť nosnej konštrukcie mosta, ktorá sa zrejme počas prevozu zlomila, a tak si ju Andrássyovci ponechali vo svojom rodovom múzeu v Krásnej Hôrke.

Nový most sa stal symbolom Budapešti a traduje sa, že keď po ňom prvýkrát prešiel cisár František Jozef I., označil Drnavu za “Malú Pešť (Kispest)”. V hlavnom meste Uhorska hlásalo slávu gemerského železa aj zábradlie dunajského korza či kandelábre, na driekoch ktorých bol nápis DERNŐI VASGYÁR (Drnavská železiareň).

Od roku 1848 tu takmer 40 rokov ako riaditeľ železiarne pôsobil Ján Klekner. Strojné výrobky z Drnavy ocenili na mnohých svetových výstavách. V roku 1851 sa železiareň prezentovala ako vzorová továreň v celouhorskom meradle na 1. svetovej výstave v Krištáľovom paláci v Londýne, kde vystavovala hutnícke polotovary a tyčovú oceľ.

Z novinových správ vieme, že zlievareň v 50. rokoch produkovala ročne niekoľko tisíc ton surového, kovaného i liateho železa.

V roku 1855 udelili továrni na priemyslenej výstave v Paríži medialu 2. stupňa. Železiareň sa v roku 1857 zúčastnila aj na priemyselnej výstave v Košiciach a v roku 1885 na krajinskej výstave v Budapešti, kde získala Veľkú cenu za konkurenčnú schopnosť.

Práca v továrni i na poli

Ešte v roku 1840 založil Juraj Andrássy tzv. bratskú pokladnicu. Robotníci do nej prispievali z každej zarobenej zlatky jeden grajciar a za to im pokladnica poskytovala liečbu a lieky. V prípade úmrtia jednorazový príspevok ako pohrebné. Iba v roku 1867 v niekoľkých prípadoch vyplatili jednorazový príspevok vdovám a sirotám aj mimo pohrebného. Podporu v chorobe nevyplácali.

U zlievačov boli časté a vážne prípady reumatizmu. Ak to povolila správa Andrássyho panstva, z pokladnice sa dávali peniaze aj na kúpeľnú liečbu. Pracovný čas bol prakticky neobmedzený. Napríklad tlčiari železnej rudy a vápenca pracovali od ráno do večera a boli platení podľa množstva vykonanej práce.

Mzdy boli o niečo vyššie než na Spiši. Napriek tomu bolo postavenie robotníkov ťažké a boli nútení pracovať aj na malom poli. Robotníkom v železiarni sa prideľoval do používania kus pôdy za určitý poplatok, ktorý vyberal správca.

Úradníci mali okrem platov vždy svoj určený deputát, ktorý pozostával z obilia, strukovín, palivového dreva, vína či soli. Deputát dostávali aj majstri a hámorní čeľadníci. Na sviatok Vstúpenia dával majiteľ všetkým robotníkom pohostenie.

Viac ako 300 robotníkov

V rokoch 1852 – 1853 postavili v Drnave novú vysokú pec s vodným kolesom na pohon dúchadiel o priemere 12,5 metra a dali do užívania parný stroj na pohon dúchadla.

Železiareň potrebovala aj veľké množstvo drevného uhlia, ktoré vypaľovali uhliari v okolitých lesoch. Stopy po pálení sa tu nachádzajú dodnes a svedčia o tom aj chotárne názvy ako napríklad Szénhely (Sénhej).

Okolo roku 1870 pozostával celý komplex z vysokej pece, zlievarne, zušľachťovne, rafinácie a strojárskych dielní, kde spolu s baníkmi pracovalo viac ako 300 robotníkov. V 80. rokoch 19. storočia patrila drnavská železiareň medzi najvýznamnejšie železiarne v Uhorsku.

Po smrti grófa Juraja IV. Andrássyho sa železiareň dostala do rúk Emanuela I. Andrássyho, ktorý sa zaslúžil o ďalší vzrast jej produkcie. Po smrti grófa sa pozornosť jeho potomkov sústredila na iné oblasti železiarstva.

V roku 1894 dali železiareň do prenájmu nemeckým podnikateľom Sárkányovi a Sochneiderovi, ktorí založili firmu Spoločnosť nájomcov drnavskej železiarne.

V roku 1900 prevzala podnik Rima-muránsko-šagótarjánska železiarska spoločnosť. Vtedy pribudla do areálu dnešná vstupná budova, ktorá bola donedávna využívaná ako hostinec. Pravdepodobne v tom čase tu vysadili dnes už mohutné lipy a priestor sčasti pretvorili na park.

V roku 1908 sa výroba podstatne obmedzila a chýrnu železiareň zatvorili v roku 1915.

Komentáre: 3

  • Pekný článok, ďakujem zaň. Len škoda, že to nádherné miesto chátra a namiesto reálnych snáh o záchranu prebiehajú žabomyšie vojny a malicherné obviňovanie. Ale to je klasika na Slovensku, nevieme si vážiť a udržiavať fragmenty našej histórie a len sa nečinne prizeráme, ako sa rozpadávajú.

  • Anton Szabo 21. Apríla 2017

    Všetko je trochu inak. Ja som vlastnil túto budovu nie preto lebo som nemal iný sen ako byť vlastníkom. Obec s touto budovou vyrovnal viac ako 30.000 Eurový záväzok. Niečo som opravil na budove (dal som nové škridlá) a ponúkol som im spätné odkúpenie. Oni ma dali na súd, 3x zmenili petit, súd trval 10 rokov ale súd prehrali. Potom som dal budovu obci do bezplatného užívania, uskladnili tam sklo. Ponúkol som im aby žiadali finančné prostriedky EU a z toho mi vyplatia kúpnu cenu, žiaľ nie sú schopný vypracovať takýto projekt. Vedú proti mne masívnu propagandu, podľa všetkého očakávajú odo mňa aby som budovu opravil a následne aby som im to daroval.

  • Edita Kušnierová 31. marca 2017

    Úžasne spracované, vďaka. A tento poklad vlastní súkromná osoba, od ktorej sa “vraj obci nedarí” budovu získať zpäť. Takýto priemyselný podnik v súčasnosti nenájdete na celom Gemeri (možno na celom Slovensku). Už oddávna nahováram kolegov zo SNM Múzeum Betliar nakrútiť dokument o priemyselnom podnikaní Andrássyovcov – určite by bol zaujímavejší ako ich záľuba v zbieraní starožitností a určite kvalitnejší ako ten jojkársky paškvil, ktorý momentálne beží v TV JOJ každú nedeľu a dehonestuje Betliar a Andrássyovcov v najvyššej možnej miere.

    Pridaj komentár