Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Bellušov vodojem v Trnave

1942 – 1954
neprístupné

Vodárenská veža v Trnave je technickou pamiatkou modernej architektúry. Spolu s trnavským mlynom na Suchovskej ceste patrí medzi najlepšie hodnotené diela architekta Emila Belluša.

Od roku 2011 je v noci nasvietená na modro-bielo. S výškou 50 metrov tak patrí medzi dominanty mesta a definuje panorámu mesta už z cestného obchvatu.

Verejnosti prístupná nie je, hoci skupinová prehliadka sa už uskutočnila v roku 2010 po zhruba päťdesiatich rokoch od spustenia vodojemu.

Trnavská vodárenská spoločnosť (TAVOS) dokonca v roku 2011 otvorenie vodojemu pre verejnosť vopred avizovala, nakoniec však od zámeru ustúpila. Podľa nej sa ukázalo, že nebezpečných faktorov je na mieste viac, než sa čakalo. „Viaceré z objektívnych príčin nie je možné odstrániť: úzke schodisko, nízke zábradlie, miesta a úseky s nedostatočnou šírkou pre priechod osôb, dosah na elektroinštalácie a montážne armatúry, možnosti pádu a pošmyknutia, a mnohé iné.“

Nové vedenie mesta Trnava na čele s primátorom Petrom Bročkom by chcelo areál postupne sprístupniť, aspoň pri vybraných udalostiach.

Šesť pilierov a jedna nádrž

Projekt vodojemu pochádza z roku 1941. Výstavba prebehla v rokoch 1942 až 1946. Do prevádzky ho odovzdali v roku 1954.

Stavba je architektonicky hodnotná vďaka jedinečnému tvaru šiestich železobetónových nosných pilierov, obopnutých skružami, a valcovej nádrži. Výrazné sú tak aj tie časti, ktoré majú inokedy hlavne konštrukčnú funkciu. Plná hmota nádrže a odľahčená zostava nosnej časti sú v peknom kontraste.

Valec uprostred stĺpov ukrýva technické schodisko a vodovodné potrubia. V plášti valca sú menšie obdĺžnikové okná. Podobný motív sa opakuje aj v hornej časti nádrže, kde okná osvetľujú okružnú chodbu.

Na streche nádrže sa nachádza osvetľovacia a vetracia lucerna, ktorá je kompozičným dopovedaním stavby. Táto horná časť vodojemu je sprístupnená vďaka technickým rebríkom.

Sieť vodojemov sa dopĺňa

Nádrž má objem 1200 m3 a výšku hladiny 8 metrov. Zásobujú ju tri studne s výtlačnými motormi. Na okolitom pozemku je už dlhšie nevyužívaný vodný rezervoár, takisto pôvodné dielo Emila Belluša.

Vodojem zásobuje mesto a okolité obce. Zdroj je v Dobrej vode, kde je viacero studní a prameňov, napríklad Hlávka, či Mariáš,“ hovoril v roku 2010 pre denník Pravda strojník Marko Štefanovič.

Vysvetľoval, že sieť vodojemov v okolí tvorí akési spojené nádoby: keď niekde začne voda ubúdať, doplní sa z ďalšieho. „Najväčší odber je cítiť ráno, rozbiehajú sa fabriky, ľudia si varia kávu, chystajú sa do práce. A potom cez Vianoce, keď sa ľudia pripravujú na sviatky.“

Trnava je zásobovaná celkovo z troch zdrojov podzemných vôd: z Dobrej Vody, Dechtíc a priamo z Trnavy. Prameň na Dobrej vode sa datuje od roku 1967, studne v Dechticiach zasa od rokov 1966- 1980. Najstaršími z trojice sú studne na Bučianskej, ktoré sa využívajú už od roku 1937.

Vodárenská veža sa nachádza na pozemku v tvare trojuholníka. Donedávna bol pomerne zanedbaný, spoza oplotenia bolo vidno zaviate odpadky a burinu.  Už sa to zlepšilo a nie je sa za čo hanbiť.

Pozemok má rozmery 447 metrov, 493 metrov a 208 metrov. S celkovou plochou 5,3676 hektárov predstavuje ochranné pásmo vodného zdroja.

• Zdroje: Dulla M., Moravčíková H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí • Mlynka L., Haberlandová K.: Kultúrne krásy Slovenska: Technické pamiatky •

Pridaj komentár