Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Štôlňa v kameňolome Prepadlé

polovica 20. storočia
miestami spadnutý strop

Ťažba vápenca je pomerne rozšírená na viacerých miestach Slovenska, no podzemné priestory po tejto ťažbe sú skôr unikátom. Napokon, so štôlňou v Prepadlom pri Medených Hámroch sa spája tých unikátov hneď niekoľko.

Kameňolom Prepadlé, kde sa štôlňa nachádza, vznikol v roku 1942 po tom, keď vyťažili starý kameňolom pod hradom Pajštún, ktorý zásoboval stupavskú cementáreň vápencom. Starý kameňolom fungoval zhruba od začiatku fungovania cementárne. Tá sa začala stavať v septembri 1929 a spustili ju 1. mája 1930.

Zaujímavosťou bol spôsob prepravy materiálu. Vápenec presúvali priamo z kameňolomu do cementárne lanovkou. Tá spočiatku spájala s cementárňou len starý lom, no v rokoch 1947-1948 bola trasa rozšírená až do lomu Prepadlé, kde sa ťažba presunula po vyťažení starého kameňolomu.

Celá trasa lanovky dosahovala dĺžku 10 kilometrov a na niektorých miestach boli laná s vozíkmi vo výške až 75 metrov.

V mieste starého lomu vybudovali prekládkovú stanicu, keďže banská činnosť sa sústredila v novom kameňolome.

Ťažba v Prepadlom sa končí v roku 1982 – po tom, ako stupavská cementáreň skončila prevádzku. Znamenalo to koniec aj pre lanovú dráhu.

IMG_3605m

Experimentálna hlbinná ťažba

Samotná štôlňa v Prepadlom pochádza z rokov 1957-58. Pomerne jedinečná je preto, že vápenec sa zvykne ťažiť povrchovo priamo v lomoch.

Ak sa razia štôlne, tak väčšinou prieskumného charakteru na overenie zásob alebo skúmania akosti horniny. Alebo sa razia vtedy, keď sa vápenec ťaží pomocou komorového odstrelu skalného masívu. V podzemí sa v takom prípade hĺbia komory prepojené štôlňami, do ktorých dajú značné množstvo trhaviny. Tú odpália na jeden roznet a oddelia tak celý súvislý blok horniny zo steny kameňolomu. Štôlne sú však len dočasné.

Štôlňa v Prepadlom sa vymyká obom prípadom. Hĺbili ju za účelom experimantálnej hlbinnej ťažby vápenca.

Prečo sa rozhodli pre takýto spôsob ťažby? Predchádzala tomu rada geologických prieskumov, počas ktorých sa skúmala kvalita horniny v závislosti na fungovaní cementárne v Stupave. V súvislosti s tým vyrazili v roku 1953 v Prepadlom prvú prieskumnú štôlňu a prieskumné vrty. Prieskumná štolňa sa však dodnes nezachovala.

Prieskumom zistili, že samotná povrchová ťažba v kameňolome poskytuje zásoby kvalitného vápenca maximálne na 10 rokov životnosti cementárne. Bolo však potrebné zaručiť množstvo suroviny, ktoré by zabezpečilo fungovanie cementárne na 30 rokov. Preto bolo potrebné hľadať nové spôsoby dobývania horniny, a to značne experimentálnym spôsobom vápencové ložiská – hlbinnou metódou, ktorou by sa mali dať vyťažiť najkvalitnejšie vápence nachádzajúce sa pod hrubým a kvalitatívne nevhodným nadložím.

Začalo sa teda uvažovať o možnosti hlbinnej ťažby vápencov komorovým spôsobom a praktickou realizáciou bol poverený Ústav nerudných surovín Praha. Počiatky predmetnej štôlne siahajú práve do roku 1957, kedy pražský ústav začal raziť jej hlavnú štôlňu. Tá smeruje na západ, kolmo do hĺbky skalnej steny.

Na podlahe stále vidno stopy

Hlavná štôlňa dodnes pôsobí impozantným dojmom. Je široká zhruba štyri metre a jej výška sa mení v závislosti od miesta, odhadom je však viac ako 2,5 metra. Samotný profil tvorí vo vrchole akýsi oslí chrbát a stopy po razení štôlne zasa opticky členia priestor.

Priestrannosť štôlne zaručovala relatívne bezpečnú dopravu z ťažobnej komory k drviacemu zariadeniu. Na podlahe štôlne stále vidno stopy po podvaloch koľajníc.

Z hlavnej štôlne sú vyrazené ďalšie rozrážky za sebou, kolmé na hlavnú štôlňu. Prvá rozrážka od vstupu smeruje vľavo – na juh. Ostatné tri rozrážky sú orientované na sever. Na konci prvej z nich je druhý vchod do štôlne.

Ďalšie dve rozrážky, nachádzajúce sa najzápadnejšie, boli navzájom poprepájané ďalšími na seba kolmými chodbami – prekopmi. Tie mali slúžiť na prípravu ťažobnej komory.

Komory mali sústrediť ťažbu len na kvalitné cementárske vápence, ktoré sa striedajú s polohami vápencovo-dolomitckými brekciami a dolomitmi.

Podľa toho zvolili aj samotné umiestnenie bane vzhľadom na polohu v kameňolome. Ložisko kvalitných vápencov v južnej časti lomu dosahuje hrúbku 50 metrov, no postupne na sever sa zmenšuje.

Na niektorých miestach bolo treba nechať hrubé piliere, v ktorých by zostali prekremenené zóny a ďalšie nevhodné polohy hornín a zároveň by plnili aj istú statickú funkciu.

Komory nemali byť navzájom prepojené a umiestnené ani na jednom horizonte, bolo sa treba vyhnúť nevhodným hornínám umiestneným v nadloží alebo v podloží. Komory by tiež aspoň čiastočne riešili problém priečnych zlomov v mase horniny – je to tzv. kryhová stavba ložiska.

Suť, sýp, výstuž, kamene

Takmer rovné chodby štôlne tvoria pomyselnú sieť. Ich pravidelnosť mierne sťažuje orientáciu, hoci sú očíslované červenou farbou.

Človek postupne prechádza okolo prekopov, ktoré prehliadku zaujímavo spestrujú. V prvom prekope od hlavnej štôlne sa nachádza kamenná suť so zvyškami stavebného vybavenia štôlne. Ťažko povedať, či je zo zaniknutého rudného sýpu, alebo či ide o zával. Kolmo na prekop je kratšia slepá chodba smerujúca k hlavnej chodbe.

Na ďalšom prekope je pre zmenu zachovaný drevený rudný sýp, pravdepodobne z vyššie položenej komory. V strednej rozrážke sa zasa nachádza pri stene uložená vyťažená suť.

Spleť chodieb pokračuje ďalej, čiastočne sa mení profil štôlne – od takmer kruhovej až po hranatú.

Baňa je relatívne suchá, len v miestach situovaných hlbšie v masíve sem-tam kvapne voda zo stropu, presakujúca z nadložia. Človek prekračuje zbytky drevenej výstuže, na iných miestach popadané väčšie kamene.

Zábery z filmu Muž v soli

Vo filme tu bol hon na čarodejnice

Celkovo tu vyrazili 611 metrov chodieb a 95 metrov komínov, no riadna ťažba sa nikdy neuskutočnila a zostalo len pri pokusoch.

Pokusná ťažba podľa archívnych dokumentov prebiehala v dvoch etapách: prvá prebehla od 1. novembra 1956 do 30. apríla 1957 a druhá od 1. mája do 31. decembra 1957.

V ťažbe sa ďalej nepokračovalo z viacerých dôvodov. Hlavným bola bezpečnosť. Práve z hľadiska bezpečnosti by bola nemožná „ťažba komorou s odkrytým stropom na skládku“. Možné by bolo dobývanie z medziúrovňových priestorov, kde by boli baníci chránení.

Ďalším dôvodom, prečo sa v ťažbe nepokračovalo, bolo zistenie, že podzemnou ťažbou sa nedá stupavskú cementáreň trvalo zabezpečovať. Vápenec potrebnej kvality bol rozmiestnený rôznorodo vo viacerých niveletách, a tak by bolo treba komory umiestňovať na rôznych úrovniach. Takýto spôsob si vyžadoval neustále prieskumy a vzorkovanie. Náklady by výrazne stúpli.

Nám tak aspoň zostal hmotný doklad o zaujímavom experimente.

Za atraktívnu a tajomnú museli považovať štôlňu aj filmári, ktorí si vybrali jej vstupné priestory a hlavnú chodbu pre nakrúcanie. Vznikal tu televízny koprodukčný film Muž v soli z roku 1989 na motívy románu nemeckého spisovateľa Ludwiga Ganghofera. Toto banské dielo sa tak stalo súčasťou dejiska honu na čarodejnice.

Dôležité zimovisko netopierov

V súčasnosti je štôlňa domovom niekoľkých vzácnych druhov netopierov, ako sú večernica malá, lietavec sťahovavý, netopier veľký, uchaňa čierna, večernica prázdna a ucháš veľký.

Netopiere často vyhľadávajú staré banské diela, ktoré možno chápať ako umelé jaskyne. Štôlňa v Prepadlom sa mikroklímou obzvlášť ponáša na jaskynné priestory, keďže sa nachádza vo vápenci a dva vchody do štôlne tvoria prirodzenú cirkuláciu vzduchu.

Štôlňa ako zimovisko predstavuje úkryt pre niekoľko generácií. Počas zimného spánku ich nesmieme budiť. Ich telo počas hybernácie spotrebúva len minimum energie a narušenie tohto pokoja môže spôsobiť úhyn jedinca. Aj preto je dôležité tento priestor chrániť, k čomu majiteľ pozemku roky nepristupuje – vstup je rovnako zničený ako na starých fotografiách.

V kontexte priemyselného dedičstva predstavuje štôlňa hmotne dochovaný artefakt po experimentálnom spôsobe ťažby vápenca. Takto dochovaná substancia je – povedzme – živou učebnicou. Okrem toho má aj isté estetické kvality, nehovoriac o netopieroch a samotnom kameňolome, ktorý nadväzuje na prevádzku Stupavskej cementárne, trasu lanovky a podobne. Skrátka, blízko turistického chodníka je lokalita hodná ochrany. Aj preto štôlňu na jeseň 2016 uzavreli.

• Zdroje: Ondrejka, Ružička – Zabudnutá minulosť ťažby vápenca v kameňolome Prepadlé. In: Montanrevue 1-2015 • Ondrus – Podzemie Malých Karpát. 2013, Spolok pre montánny výskum • Povrchové dobývaní ložisk (1989) •

Pridaj komentár