Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Štokerauská vápenka pri Bratislave

pred 14 mil. rokov
prístupné

Ako by mohol vyzerať veľký skamenený perník s bielou polevou, ktorú už takmer zmyl dážď? Veľmi podobne ako Štokerauská vápenka medzi bratislavskou Dúbravkou a Devínskou Novou Vsou. Vidno tu vápencové kvaple, ktorých zadná polovica sa stráca v kamennom masíve, kameň podobný zmrznutej stekajúcej vode, pórovitú horninu pripomínajúcu morské huby, dutiny ukrývajúce jemné skalné lupene, ktoré akoby odpadli z kvetov ruží. Svojím spôsobom sú to zvláštne rozprávkové kulisy, do ktorých by ste pokojne umiestnili dedinu banských škriatkov, moróznych trolov, alebo výletné miesto hobbitov.

Za vznik tohto unikátneho miesta, staršieho viac ako 14 miliónov rokov, vďačíme mladotreťohornému moru. Krásne viditeľné ostali jeho sedimentačné vrstvy, vzdúvajúce sa v jednotlivých vlnách, alebo nehybne plynúce v podobe pokojnej hladiny. Z masívu dolomitického vápenca sa stále odlamujú kúsky uhličitanu vápenatého – sintru, ktorý sa vyzrážal v podobe kalcitu a aragonitu v teplých vodách plytkého mora.

Tektonicky narušené pukliny masívu ukrývajú v jemnej vrstve sintru stopy po lastúrnikoch a hubkách. Tieto malé organizmy dokázali vo svoj prospech spracovať tvrdú skalu a zavŕtať sa do nej. Vo svojich úkrytoch lepšie odolávali morskému príboju.

Našli tu útočisko

Odkaz na treťohorné more, teda na obdobie terciéru je spojené so zaujímavosťou o (ne)prípustnosti tohto označenia. Pojem terciér (treťohory) bol v roku 2004 Medzinárodnou komisiou pre stratigrafiu oficiálne zrušený. O rok neskôr bol znova povolený, ale len ako neformálne označenie obdobia 65,5 až 2,588 miliónov rokov. Označenie definovali dvaja vedci, v roku 1810 Alexandre Brogniart a v roku roku 1833 Charles Lyell.

Treťohory sa začali vyhynutím amonitov a veľkých plazov pred 65,5 (+/- 0,3) miliónmi rokov; a skončili pred 2,588 miliónov ukončením ľadovej doby v širšom zmysle alebo 1,806 miliónov rokov – koniec pleistocénu. numulity, dierkavce, ktorých vápencové schránky dosahovali veľkosť až 15 mm. Numulity, dierkavce, boli predstaviteľmi najjednoduchších foriem života v treťohorných moriach. Ich vápencové schránky nepresahovali veľkosť 15 mm. Slané vodné plochy obývalo veľké množstvo koralov a mäkkýšov, najmä lastúrniky a ulitníky. Vládcom morí boli kostnaté ryby a žraloky. Jedným z najväčších bol karcharodon – veľký biely žralok (od starogréckeho slova karcharodus – ostrozubý). Vtáci a cicavce sa dočkali času pre svoj expanzívny vývoj. Starostlivosť o potomstvo a dobrá prispôsobivosť zmenám klímy boli výhodou pre ich víťazné ťaženie.

Treťohory sa stali prvým obdobím, v ktorom sa začala živá príroda podobať dnešnému obrazu. Z najstarších skupín primitívnych cicavcov sa začal vývoj dnešných tried hlodavcov, kopytníkov a šeliem. Ich prví predstavitelia sa však od dnešných výrazne líšili.

Pukliny v stenách Štokerauskej vápenky im poskytli po ústupe vody útočisko. Dr. Helmuth Zapfe a jeho otec, Dipl. Ing. Bruno Zapfe, ktorý vo vápenke aj pracoval, zachránili a zhromaždili veľké množstvo fosílneho materiálu. Okrem iného aj unikátny nález prakoňa, ale aj korytnačiek, netopierov, zajacov, hlodavcov, mastodontov, nosorožcov a jeleňov.   V 70. rokoch 20. storočia tu našli a opísali nový druh žaby (Bufo bufo L.). Najvzácnejším nálezom ostávajú tri kostry opíc Propliopithecus vindobonensis. Druh, ktorý žil pred 22 miliónmi rokov, v období miocénu – otnangu (spodnom oddelení neogénu). Žiaľ, väčšina nálezov z tejto lokality sa nachádza v Prírodovednom múzeu vo Viedni.

Korózna jaskyňa a vežička

Zaujímavou nie je len východná stena vápenky, ale aj skalné útvary v okolí. V blízkosti prístupovej cesty, vedúcej od bývalého závodu Technického skla, sa nachádza menšia korózna jaskyňa s dĺžkou asi 16 metrov. Zrážkovej vode sa podarilo dlhodobým pôsobením rozšíriť puklinu v dolomitických vápencoch, vďaka tomu vznikla podzemná dutina. Dno tvoria hlinité usadeniny a v zadnej, ťažšie dostupnej časti sa tvoria hríbové sintre.

Neďaleko jaskyne je ďalší zaujímavý prírodný útvar – vežička so skalným oknom. Ide o kremencový blok, ktorý vznikol v spodnom triase. Kremence dnes tvoria vrchol Devínskej Kobyly, ich „čriepky“, v podobe nemalých blokov, sú roztrúsené po zlomovom svahu.

Prístupová cesta k Štokerauskej vápenke (mimochodom, v niektorých prameňoch sa používa aj názov Štokeravská) vedie od zastávky autobusu pri závode Technického skla smerom k dvom obytným domom, postaveným pre zamestnancov tohto závodu. Pri prvom obytnom bloku treba pokračovať po cestičke medzi záhradnými domčekmi, ktorá sa zmení na lesný chodník, pokračujúci na svah Devínskej Kobyly. Ďalej sa už stačí len držať smeru na Devínsku Novú Ves. Chodník nie je značkovaný, oblasť označujú len tabuľky s informáciou o chránenej krajinnej oblasti.

Autor: Ľuboš Vodička

Pridaj komentár