Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Smolník

13. storočie
zabudnuté

Vitajte v Smolníku, kedysi kráľovskom meste, dnes zabudnutej obci v doline na samom juhu Spiša. Len ťažko uveriť, že v roku 1780 tu žilo vyše desaťtisíc obyvateľov. Pre predstavu – Bratislava mala vtedy asi 29-tisíc. Dnes zostala tisícka, osady okolo sa oddelili.

Pokojne toto miesto prirovnávajte k Banskej Štiavnici, ide o jednu z najvýznamnejších banských lokalít Slovenska. Predpokladá sa, že Smolník ako osadu v mieste bohatého ložiska medených rúd založili Gelničania. V roku 1327 sa stal kráľovským banským mestom. Získal banské, trhové, poľovné a rybárske právo podľa vzoru štiavnického práva.

Bane sa nachádzali najmä na mieste dnešnej Smolníckej Huty, na území samotného Smolníka sa usídlili nemeckí kolonisti. Ako privilegovaná vrstva si stavali honosné sídla.

Kráľovská mincovňa

Tunajší banský podnik patril medzi najvýnosnejšie v Uhorsku. Vďaka tomu bol Smolník vždy v centre záujmu panovníka, ale aj odbojných skupín. V 14. storočí sa stal sídlom banskej komory.

Meď, striebro, zlato a železo sa vyvážalo do Levoče i do západnej Európy cez Krakov. Pod správu smolníckej komory patrili stolice Spiš, Abov, Šariš, Zemplín, Uh, Boršod a Heveš. Po maďarskom názve obce Szomolnok pomenovali aj minerál.

Najväčší rozkvet prežívalo mesto na prelome 14. a 15. storočia, keď tu fungovala aj kráľovská mincovňa. 16. storočie bolo v znamení nepokojov, ktoré baníctvo po prvýkrát takmer pochovali. Banský majster zo Španej doliny Matej Etesuis však na poverenie Viedne vybudoval novú banskú správu na čele so skúsenými odborníkmi a dobrými organizátormi.

Miestnou špecialitou bola cementácia – výroba medi chemickou reakciou na železných plechoch z banskej vody bohatej na meď.

Od roku 1754 pôsobila v Smolníku banícka škola, sídlil tu banský súd a inšpektorát, mesto bolo významným administratívnym centrom. Lenže kvalitné medené rudy sa začali mínať.

K úpadku prispela katastrofálna povodeň v roku 1813, ktorá pretrhla hrádzu Uhornianskeho jazera a zatopila baňu. Dobývanie sa takmer úplne zastavilo a nezamestnanosť viedla k masovému vysťahovalectvu do Srbska, Rumunska a neskôr do Ameriky. Inštitúcie a úrady zanikli. Z baní tiež veľa nezostalo, a tak štát zriadil ako náhradný spôsob obživy v roku 1872 závod na výrobu cigár.

Ženy šúľali cigary

Banskí úradníci predtým v roku 1805 stihli postaviť stále kamenné divadlo, jedno z prvých na Slovensku. Bolo vybavené strojovňou na otáčanie javiska a divadelnou knižnicou. Už nie je – vôbec.

V roku 1872 budovu Komorného divadla prestavali na spomínanú tabakovú továreň, ešte nie tak dávno jedinú výrobňu ručne šúľaných cigár na Slovensku. Zamestnanie tu našlo mnoho miestnych žien a zručnosti sa dedili z generácie na generáciu.

Tabačka ešte stojí, no už takmer desať rokov zavretá, zostal len vrátnik. V najlepších časoch tu pracovalo vyše tisíc ľudí, čo je dnes celá obec.

Keď tabačku v roku 2009 ponúkali na predaj, tak so slovami: “ide o stavby, ktoré je možné využiť na prenájom len čiastočne, keďže sú situované v obci s vysokou mierou nezamestnanosti, nízkou kúpyschopnosťou obyvateľstva a konfliktnými skupinami v okolí.” Taký je Smolník dnes.

Trojičný stĺp na námestí je uprostred roka omotaný lacnými čínskymi vianočnými svetielkami. Okolo stoja pekné staré meštianske domy ktoré kopírujú svah kopca. Cítiť vôňu histórie, zašlej slávy.

Nad Smolníkom je priechodná Tereziánska štôlňa, majstrovské dielo baníkov. Keď v roku 1768 postavili pri meste vodnú nádrž Úhorná, do ktorej priviedli okolité potoky, nastal problém. Z nádrže sa odvádzala voda na pohon banských strojov a parné píly v doline časom nemali dostatok vody.

Vyriešili to ako baníci a štôlňou popod horu sa rozhodli napojiť na potok vo vedľajšej doline. Plán bol odvážny. Sekali ručne a z oboch strán naraz. Podarilo sa – baníci sa stretli, len museli mierne skorigovať výšku. V mieste kontaktu má preto štôlňa až šesť metrov.

Dvojkilometrový tunel dokončili po 26 rokoch. V minulosti ho bežne využívali obyvatelia Smolníka a okolia, keď si chceli skrátiť cestu do Nižných Hrablov alebo Švedlára; dnes v ňom žijú vzácne netopiere i salamandry.

Z Černobyla do Smolníka

V roku 1923 založil v Smolníku vojnový invalid Rudolf Szabó stále kino s nemým filmom. Dostalo meno Apollo. Kino sídlilo v dome kultúry Alžbeta v divadelnej sále. Po druhej svetovej vojne bolo znárodnené a premenované na Varšava. V roku 1985 ho zrušili.

Smolník mal vyšší podiel obyvateľov nemeckej národnosti, preto po nástupe Adolfa Hitlera v Nemecku využili situáciu v Smolníku fašistické sily, ktoré rozbili jednotu obyvateľstva.

Po havárii v Černobyli sem presťahovali asi sto Ukrajincov, ktorí si s pomocou domácich postavili aj pravoslávny chrám.

Baníctvo v Smolníku skončilo v roku 1989. Už dlho predtým bolo odsúdené na zánik – ťažil sa len lacný pyrit či stratová medená ruda. Históriou dnes pripomína už len banský vozík s poslednou tonou rudy na námestí a množstvo štôlní, často priamo vo dvoroch domov.

Komentáre: 2

  • Alena Tichá 8. novembra 2017

    Mám Smolnik moc ráda. Byla jsem tam sice jen dvakrát. Je to nádherné místo na Zemi. Žijí tam skvělí lidé. Chce se tam zase vrátit.

  • Dobry den, moje rodisko. V Smolniku som byval, zil vyse 34 rokov. Zial obec sa vyludnuje. Hlavny dovod: ubytok pravovnych

    Pridaj komentár