Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Sklárne v Utekáči

18. storočie
ruiny

Okres Poltár, obec Utekáč. Ak sa dá hovoriť na Slovensku o hladových dolinách, toto je ona. Kedysi svetoznáme miesto je dnes múzeom úpadku. Dvesto rokov boli tunajšie sklárne príkladom úspešnej industrializácie, až kým ich nedostihla mečiarovská privatizácia a tunelovanie.

Generácie obyvateľov pracovali v továrni, no v roku 1998 pece vyhasli. Nezamestnanosť sa vtedy blížila k 100 percentám. Podľa dobového opisu sa po uliciach motali ľudia bez nádeje a peňazí.

Striedajú sa tu dva jasne rozlíšiteľné typy domov – tie pekné víkendové a tie miestnych. Po chvíli sa objaví centrálne námestie. To nemôže znamenať nič iné než betónové parkovisko z eurofondov. Po zarastenej trati sem ešte niekoľkokrát denne príde motorový vlak z Lučenca. Trať do Utekáča predĺžili v roku 1909.

Pri rieke na konci námestia je pamätník sklárskej histórie. Monument Sklár predstavuje fúkača v životnej veľkosti so sklárskou píšťalou. Na druhej strane Rimavice je už história sama – zdevastovná, ale nie úplne zabudnutá fabrika. Jednu z budov pri vstupe prerobili na šedo-fialový obecný úrad. Krásny nápis s názvom sklární Clara sa váľa na zemi.

V Utekáči sa nachádzala najväčšia hutská hala v Uhorsku, ktorej strecha bola kultúrno-technickou pamiatkou. V časti Dlhá lúka bola aj najväčšia parná píla v Uhorsku. Aspoň kaštieľ grófa Antona Forgáča – zakladateľa sklární – dodnes stojí zachovaný v obci.

Ďalším zaujímavým miestom je kaplnka Antona Paduánskeho, ktorá slúžila aj ako rodinná hrobka rodu Kuchynkovcov. Prechádzajúc mŕtvou obcou človek ocení aspoň informačnú tabuľu s históriou sklární.

Platili vlastnou menou

Ich úspešný príbeh započal gróf Forgáč. V 18. storočí si tento najbohatší šľachtic v oblasti všimol pri poľovačkách nezvykle veľa čistého kremeňa. Stalo sa tak v oblasti Utekáča, kde bol aj dostatok dreva a vodných píl.

V roku 1744 preto zakladá prvú skláreň v neďalekej Sihle, kde sa vyrába tabuľové sklo. V roku 1787 otvára prevádzku aj v Utekáči, neskôr i v Doline a v Kokave nad Rimavicou. Sklársky odborník Juraj Bárta tvrdí, že skláreň vznikla až v roku 1824 a v roku 1787 založil Bernard Hupka inú v Kočižskej doline.

Nech je ako chce, na územie Slovenska začali prichádzať kvalifikovaní sklári, bavorskí Nemci a lužickí Srbi. Dobré podmienky práce i života viedli k trvalému osídleniu Utekáča. Pamiatkou na prvých nemeckých sklárov sú náhrobné kamene na miestnom cintoríne a početné nemecké priezviská. Prepájanie kultúr spôsobilo vznik typického jazyka sklárov – hutnícej
hantírky.

Od najjednoduchšej výroby žltého tabuľového skla sa veľmi rýchlo zaviedla nová technológia bezfarebného skla. Využívala sa miestna surovina salajka – potaš, čo zostalo aj v názve jednej z miestnych častí Utekáča. V nej inak nájdeme drevené poschodové fínske domky.

01

Gróf Forgáč zaviedol budenie sklárov v Utekáči tak, že miestny šmelcír po natavení skloviny prechádzal obcou a klepaním na liatinu zvolával do práce. Táto tradícia známa ako „Felez“ pretrvala viac než 100 rokov.

Ďalšou osobnosťou v histórii sklární bol veľkomožný pán Štefan Kuchynka, ktorý sa zaslúžil o veľký rozmach, aj o výstavbu sklárskej kolónie. V roku 1859 založil továrenskú ľudovú školu, jednotriedku s niekoľkými desiatkami žiakov. A to vraj skláreň vyhral v kartách.

Práca v sklárni bola náročná, robilo sa 12 až 16 hodín. Pri peciach sa stretávali celé rodiny. Sklo sa tavilo dlho, kurič ručne prikladal. Kuchynka zaviedol vlastné peniaze – vexle, za ktoré si robotníci mohli nakúpiť tovar len v jeho obchodoch. Vexle sú historicky prvým prevzatým dokumentom aj do erbu obce.

05

Zlaté medaily zo Svetových výstav

Od roku 1880 niesla skláreň názov Spojené uhorské sklárne – účastinná spol. so sídlom v Budapešti a mala asi tisíc zamestnancov. Starší syn Štefana Kuchynku Gejza zaviedol v roku 1881 ako prvý v Uhorsku výrobu lisovaného skla.

Výnimočnosť technického skla v tom čase priniesla obrovské zisky, a tak sa Utekáčska sklárska spoločnosť rozhodla v roku 1889 začať s výstavbou veľkého gymnázia v Rimavskej Sobote.

V prvých rokoch 19. storočia prešla skláreň kompletnou rekonštrukciou. Využíva sa nová technológia na tavenie skla – gazometrový a neskôr generátorový plyn. Začalo sa vyrábať ryté, maľované, brúsené i matované sklo. Novinkou boli petrolejové lampy a prešlo sa aj na nové programy výroby úžitkového skla.

Skláreň slávila úspechy na výstavných trhoch – v roku 1904 na Svetovej výstave v americkom St. Louis získala zlatú medailu a o dva roky neskôr v Miláne ďalšiu za dekorované úžitkové sklo.

Rok 1907 bol pre skláreň nešťastný. Majitelia chceli zaviesť olejové kúrenie, no lampa neopatrného sklára spadla do oleja a spôsobila mohutný výbuch. Muž vraj prerazil strechu a dopadol do rieky. Výroba úplne vyhorela.

Ruiny dovtedy najväčšej sklárne na území Slovenska odkúpil podnikateľ Jozef Inwald. Za dva roky dokázal postaviť novú murovanú továreň s modernou halou a štyrmi pecami. Po Inwaldovej smrti prevzala skláreň firma Tungsram a pomenovala ju Clara podľa dcéry generálneho riaditeľa Aschera. Tento názov vydržal až do konca. Vo svojom programe mala už len výlučne technické sklo.

Utekáčska skláreň a jej majstri boli známi v celom Rakúsko-Uhorsku. Sklársky výtvarník Štefan Šovánka po odchode z Utekáča vybudoval skláreň v rumunskom meste Biscade.

V roku 1917 sa v Utekáči začínajú vyrábať žiarivkové banky a táto výroba udržala skláreň pri živote aj v čase hospodárskej krízy. Výrobný program obsiahol žiarivkové banky, autolampy či reflektory. V tom čase mal závod vlastnú turbínu na výrobu elektrickej energie a strojáreň.

V roku 1921 sa prejavujú prvé náznaky krízy priemyslu. Sklárski majstri sa aj s rodinami presúvajú za prácou po celej Európe. Pracujú v Nemecku, Francúzsku, Belgicku, Rakúsku či Maďarsku. Od roku 1923 bola v závode zriadená odborná škola pre sklárov, ktorá v roku 1954 dosiahla štatút odborného učilišťa a vychovala vyše sto odborníkov – utekáčskych sklárov.

Termosky pre celý svet

V roku 1946 závod zoštátnili a vznikli Slovenské sklárne národný podnik Utekáč so závodmi v Zlatne, Málinci a Katarínskej Hute. Začína sa s výrobou termosiek. Od roku 1961 pod hlavičkou Slovenské závody technického skla so sídlom v Bratislave, kde patril aj závod Utekáč.

V tomto období tu vznikol jediný patent svojho druhu svojho druhu na odskúšavanie teplo-izolačnej schopnosti termosky. V roku 1966 zabezpečovala skláreň úlohy technologického rozvoja na nových zariadeniach ako zatavovací stroj na termosky, vákuové karusely, linky na výrobu plechových obalov či lisostreky na výrobu plastových komponentov.

Výroba termosiek a žiarovkových baniek bola náročná na kvalitu. Výrobky sa vyvážali do zahraničia, najväčšími odberateľmi boli Švédsko, Fínsko, Francúzsko, Nemecko, Kuba a Juhoslávia.

V roku 1971 postihol závod ničivý požiar v priestoroch výroby termosiek a zničil značnú časť výrobnej kapacity. No opäť vybudovali novú modernú halu. Výroba prešla od ručnej na strojovú, čo zabezpečili nové japonské tvarovacie stroje na výrobu žiarovkových baniek a termoskových fliaš.

02

Japonské stroje v šrote

V závere 90. rokov 20. storočia nastávajú v závode Clara Utekáč zmeny, oblasť obchodu a odbytu prebrali iné spoločnosti. Skláreň zápasila s ekonomickými problémami, neplatila za plyn a 31. decembra 1995 ju sprivatizovali. Zmeny vlastníkov nepriniesli rozvoj, práve naopak – 30. novembra 1998 sklárske pece vyhasli a výroba sa definitívne zastavila. Vroku 2002 sa ešte objavili správy o obnovení výroby, ale k ničomu nedošlo.

Do najhoršieho stavu sa dostal areál po roku 2006. Istá majiteľka od Lučenca nechala rozobrať všetko kovové – či zo stavieb, či zo strojov – a poslala to do šrotu. V maďarských výkupných dvoroch skončili aj drahé japonské zariadenia.

„Ona u nás ťažila nie železnú rudu, ale priamo železo,“ povedala starostka pre Plus 7 dní.

O revitalizácii priemyselného parku i záujme investorov, dokonca aj o sklársku výrobu, sa hovorí už dlhšie, no nepohlo sa nič. Obec má dnes asi tisíc obyvateľov, nezamestnaných je takmer polovica.

Zdroje  obecutekac.sk Plus 7 dnísklarskyskanzen.szm.com • noslcIvan Murín

Komentáre: 1

  • Utekáč je jedno krásne miesto s atmosférou.
    Keď fungovala fabrika, bol tam i život.
    Je mi z toho do plaču.

    Pridaj komentár