Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Sivá baňa a Červená baňa pri Častej

17. storočie
Sivá zatopená, Červená prístupná

Banská činnosť v Malých Karpatoch je síce neporovnateľná so slávou miest, ako sú Banská Štiavnica, Bystrica alebo Kremnica, ale v lokálnom merítku je významná v rámci histórie predindustriálneho kultúrneho dedičstva Slovenska.

V prípade častianskych baní hovoríme tiež o histórii spätej s rodom Pálfiovcov.

Neďaleko hradu Červený kameň sa nachádza lokalita Sivé bane, z ktorej sú známe dve banské diela – Sivá baňa a Červená baňa. Povedzme si najprv niečo k ich spoločnej histórii. Potom sa dostaneme aj k súčasnému stavu baní.

Skúška kovatosti doktora Beckera

Písomné zmienky o Červenej a Sivej bani siahajú do druhej polovice 17. storočia. V roku 1673 zistil doktor Ján Gotfried Becker skúškou kovatosti obsah zlata a striebra v horninách ložiska. Na základe toho požiadal gróf Mikuláš Pálfi v roku 1674 Kráľovskú komoru o otvorenie baní.

V obci Píla pod Červeným kameňom vybudovali hutu a hámor na spracovávanie vyťaženej rudy. To sa udialo v roku 1675, keď gróf podpísal zmluvy s hutmanom Martinom Paurerom a Leonhardom Weiglom, skúšobným tavičom kovov. Bane zamestnávali jedenástich baníkov, z ktorých jeden bol expert na odstreľovanie hornín.

Ťažba sa načas odmlčala v 80. rokoch 17. storočia, keď kremnickí mincmajstri Abrahám Seitz a Ján Stopfer zistili po analýzach zrudnenia v horninách, že zlato a striebro sa tu nenachádza v rentabilnom počte.

Ťažbu obnovili napriek protestu

Po zhruba sto rokoch, v roku 1781, bola ťažba obnovená na podnet banskoštiavnickej Banskej komory, a to aj napriek protestu grófa Rudolfa II. Pálfiho.

Vzťahuje sa k tomu listina z roku 1766, v ktorej hlavný komorský gróf Stampfer žiada Pálfiho pokračovať v ťažbe. Komora mala záujem zakúpiť od neho miesto na podnikanie. Pálfi sa však obával škôd na feudálnom panstve, ako sú vysoká spotreba dreva a odoberanie pracovných síl z poľnohospodárstva.

Ťažba sa tentokrát zamerala na dolovanie pyritových a medených rúd, opäť však nebola rentabilná a čoskoro ju zastavili. Napríklad v roku 1787 dosiahla strata takmer 3000 zlatých.

Kutacie práce sa nakrátko obnovili v roku 1882, v tom čase boli zamerané najmä na pyrit a chalkopyrit.

Začiatkom 20. storočia sa malo znovu kutať za účelom ťažby pyritu. Povolenie na ťažbu mal v rokoch 1905-1930 banský podnikateľ Leopold Klíma, ktorý bol aj majiteľom továrne na výrobu komorovej kyseliny sírovej na Cajle pri Pezinku. Banské práce sa však údajne neuskutočnili.

Spomínaná fabrika na Cajle bola v prevádzke v rokoch 1848-1896 a patrí jej prvenstvo svojho druhu v celom Rakúsko-Uhorsku.

Úkryt pre civilistov počas vojny

Ku koncu druhej svetovej vojny zriadili v Sivej bani úkryt pre civilistov. Baňa mala v tej dobe dĺžku 255 metrov, pozostávala z troch štôlní a v jednej bola pitná voda.

V roku 1954 rozšíril Západoslovenský rudný podnik za účelom prieskumných prác Sivú baňu o ďalších 100 metrov. Bolo zistené pokračovanie polymetalickej žily, no práce sa zastavili pre malý rozsah ložiska a nevyhovujúce zrudnenie. Obec, nevediac o výsledkoch prieskumu, sa nejaký čas snažila o obnovenie ťažby.

S postupnou „zachádzajúcou slávou“ baníctva v panstve Pálfiovcov končili aj pridružené prevádzky. Vyššie spomínaný hámor v obci Píla sa postupne stal medeným hámrom a slúžil na kutie medených kotlov. Po roku 1916 ho prestavali na ryhovňu valcov pre mlyny a po druhej svetovej vojne zanikol úplne.

Prvý slovenský profesionálny novinár Daniel Gabriel Lichard opísal častianske bane v roku 1871 v článku Z topografie Malých Karpatov, ktorý vyšiel v Letopisoch Matice slovenskej. Historik Pál Jedlicska spomínal o desať rokov neskôr „červenú a sírovú baňu“ v práci o pamiatkach Malých Karpát.

7-Pravá-chodba-Červenej-bane

Do Sivej bane jedine vo vode

Sivú baňu v minulosti volali aj Dolná Mária alebo Klement štôlňa. Je nižšie položená ako Červená baňa a bola ňou dobývaná rudná žila pomenovaná Spodná Mária žila, jedna z dvoch hlavných samostatných kremenných a kremenno-karbónových žíl s obsahom sulfidických minerálov.

V súčasnosti je viditeľné ústie štôlne (v niektorých zdrojoch uvádzané ako prepadlina do štôlne), no samotná štôlňa je zatopená. Vo vnútri štôlne, blízko vstupu sa nachádza hrádza na reguláciou vody. Na okrajoch ryhy pod lístím vidno množstvo úlomkov bridlíc. Predmetné minerály boli viazané práve na hydrotermálne žily v grafických bridliciach.

Červená baňa sa nachádza o niečo vyššie ako Sivá. Vedie k nej zaúsťovacia ryha štôlne, ktorej ústie je však zasypané.

Bola ňou dobývaná druhá rudná žila nazývaná Horná Mária žila. Podľa nej bola v minulosti pomenovanán aj baňa – Horná Mária alebo Horná štôlňa. (V minulosti bola prezývaná Horná Mária, rovnako ako druhá rudná žila ňou dobývaná – Horná Mária žila.)

Táto žila vystupovala na rozdiel od Spodnej Márie aj na povrch, čiže okrem hlbinného dobývania štôlňou bola dobývaná aj povrchne – pingami. Práve dvojicu hlbokých šachtových píng možno aj dnes zreteľne vidieť na povrchu nad Červenou baňou.

Zhruba päť metrov hlboké pingy sú po okrajoch obrastené stromami, na jednom kraji kameňa sú precízne zosekané v zvislom smere a vidno aj odvalené veľké kusy kameňa. Zaujímavosťou je prepojenie oboch píng krátkou štôlňou. (Od Sivej bane vedie k pingám zaúsťovacia ryha štôlne, ústie je však zasypané.)

Podzemné priestory Červenej bane sú prístupné z jednej zo šachtových píng veľmi nepatrným otvorom. V tomto mieste bol údajne aj pôvodný, starší vstup do bane.

Od vstupu vedie priama chodba cez vydobité priestory bane. Z ľavej strany sa napája kresanica s lichobežníkovým profilom štôlne, ktorá vedie k zaúsťovacej ryhe a pôvodnému vstupu. Končí závalom.

V priamej chodbe vo vydobytých priestoroch sa nachádza zbytok drevenej podpery, kus dreva trčiaci zo zeme.

Sprava sa napája štôlňa s mierne premenlivou niveletou, postupne stúpa, potom zasa klesá. Chodba je v pôdorysnej stope takmer rovná, pravdepodobne tiež kresaná ručne. Zaujímavosťou je farba stien oproti červenému zvyšku bane. Steny sú tmavo šedé a na strope sú pokryté drobnými kvapľami, ktoré pri stenách stekajú do krasových kalcitových útvarov. Na tmavošedej stene vytvárajú dojem „voskového“ povrchu rôznych farieb – od bielej, cez šedú až k hnedej.

Chodba po niekoľkých metroch končí priamou čelbou.

Ak sa vrátime naspäť do vydobytého priestoru bane, priama chodba pokračuje ďalej, postupne sa zúži, mierne stočí za roh a ťahá ďalej. Po niekoľkých desiatok metrov však tiež končí.

Celkovo vzaté, na Červenej bani sú mimoriadne pôsobivé práve sfarbenia stien od červenej, cez bielu až po tyrkysovo modrú a zelenú.

Je to spôsobené pestrým zastúpením rôznych minerálov v rude, čo je pri takomto malom banskom diele a na takom malom mieste unikát.

Znamená to, že okrem významnej historickej hodnoty patrí týmto baniam aj geologický význam, a to z hľadiska možnosti sledovania pestrej mineralizácie. O výskum mineralizácie v tomto banskom diele sa významne zaslúžil profesor Bohuslav Cambel.

Trantarák vodil zvedavcov do podzemia

Zaujímavosť na záver: Posledným miestnym žijúcim haviarom v oblasti bol Ján Trautenberger, prezývaný Trantarák. Ešte v rokoch 1900-1910 vodil zvedavcov do podzemia a spieval si pri tom „a my sme havíri, kligan, kligan, kligan, Glück auf…“.

Legenda hovorí, že sa mu takto stratilo devätnásť ľudí, a tak vchody do baní radšej zavalili.

V okolí baní sa pravdepodobne nachádzajú aj ďalšie, doposiaľ neobjavené banské diela. Červená baňa je hmotným svedectvom histórie baníctva v panstve Pálfiovcov.

• Zdroje: Peter Ondrus: Podzemie Malých Karpát • Klub priateľov turistiky

Pridaj komentár