Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Pamiatky vojny na Dúbravskej Hlavici

Dúbravská Hlavica je nevysoký kopec za okrajom bratislavskej mestskej časti Dúbravky. Tesne pod jeho vrchol vedie Brižitská ulica, ktorá dostala meno podľa susedného podvrcholu Dúbravskej Hlavice – Brižit. Ten sa už pomaly stráca pod stále sa rozširujúcou zástavbou rodinných domov.

Či tento osud čaká aj Dúbravskú Hlavicu, ťažko odhadnúť. Kým však bude viac zalesneným kopcom, domovom diviakov a srnčej zvere, bude určite aj pamätníkom na roky 1914 a 1915, v ktorých tu prebiehal neobvyklý stavebný ruch – stavali sa vojnové opevnenia.

Pracovalo šesťtisíc mužov

Myšlienka na vybudovanie bojového opevnenia v okolí Prešporku pochádza zo začiatku 20. storočia. Sprevádzkovanie pevného mosta cez Dunaj, Mostu Františka Jozefa, v roku 1890 bolo veľkou výzvou pre vojenských stratégov. Prvé koncepcie na ochranu mosta a jeho okolia sa objavili na Ministerstve vojny Rakúska – Uhorska už v roku 1902.

O tri roky neskôr bol pripravený generálny projekt. Avšak až zhoršenie medzinárodnopolitickej situácie v roku 1911 sa stalo dôvodom na plánovanie obrany Viedne formou tzv. opevnených miest (správnejšie predmostí) v mestách Krems, Tulln, Viedeň, Prešporok, Komárno, Budapešť.

Po terénnej ohliadke, ktorá prebehla začiatkom leta v okolí Prešporku, bol spracovaný návrh, ktorý odporúčal budovanie bojových opevnení, tzv. kaverien, na svahoch Malých Karpát v línii: Devínska Kobyla – Dúbravská Hlavica – Železná studnička – Kamzík (autorom návrhu bol major arm. gen. vo výslužbe Škvor).

23. augusta 1914 nariadilo Ministerstvo vojny zahájenie opevňovacích prác, ktorých vedením bolo poverené „Opevňovacie stavebné riaditeľstvo“ (Befestigungbaudirektion) a 1. októbra 1914 dosiahol počet pracujúcich na opevnení najvyšší počet, až 6-tisíc mužov. Posádku opevnenia v tomto čase tvorila VIII. Domobranecká teritoriálna brigáda.

K 1. októbru 1915 bolo opevnenie dobudované. Pre zaujímavosť však treba spomenúť, že pôvodný zámer – ochranu Mostu Františka Jozefa – zabezpečovali z veľkej časti palebné postavenia na rakúskom kopci Kőnigswart. Prešporské delostrelecké opevnenie malo za úlohu chrániť strategicky dôležité komunikačné línie smerujúce nielen smerom k Viedni, ale aj na Moravu v smere na Brno.

Pod dohľadom vysokého velenia

Niet pochýb o tom, že kaverny sú jedinečným dielom moderného fortifikačného staviteľstva. Pri výstavbe neexistoval žiaden univerzálny model.

Kaverny budované na masíve Dúbravskej Hlavice predstavujú dokonca úkryty ťažkého typu. Ich vybudovanie si vyžiadalo kvalifikovaný prístup odborníkov z oblasti vojenských obranných stavieb, ako aj odborníkov z radov delostreleckého vojska, baníctva a geografie.

Ku kavernám patrili pôvodne ešte rôzne ďalšie ženijné prekážky (kolové zátarasy, záseky, barikády, mínové polia a pod.), ktoré však boli väčšinou budované z dočasných materiálov a nezachovali sa.

Presný dátum a podrobnosti vzniku kaverien sa (zatiaľ) nepodarilo v archívnej dokumentácii dohľadať. Zatiaľ je možné ich výstavbu zaradiť do obdobia od 23. augusta 1914 do 1. októbra 1915.

Kaverny boli zrejme vybudované podľa taktického usmernenia veliacich dôstojníkov na tomto úseku obrany, ktorí asi stanovili aj ich architektonické riešenie. S veľkou pravdepodobnosťou prebiehali opevňovacie práce priamo pod dohľadom najvyššieho velenia rakúsko-uhorskej armády, pretože línia opevnených kaverien bola budovaná v smere predpokladaného pohybu nepriateľských vojsk na Viedeň.

Armáda sa ich po roku vzdala

Kaverny obdobného typu, ako sa nachádzajú v masíve Dúbravskej Hlavice, boli identifikované aj na svahoch Hundsheimer Berge nad rakúskym mestečkom Hainburg.

Vzhľadom na možnosti na Slovensku bol zvolený najodolnejší základný dostupný materiál – prostý betón, vystužovaný oceľou. Realizovali sa zemné a betónovacie práce, pravdepodobne boli budované aj drevené konštrukcie stien a stropu. V skalných masívoch boli vykonané aj razičské práce využívajúce pevný skalný masív ako priestor na vybudovanie miestností slúžiacich na ukrytie vojakov, zvierat (koní) a materiálu.

Mimoriadnosť týchto stavebných diel dokazujú aj údaje o hĺbke, do ktorej museli byť vybudované pod povrchom zeme, aby odolali delostreleckej streľbe nasledujúcich ráží:

  • granáty ráže do 210 mm – potrebná hĺbka aspoň 7 metrov
  • granáty ráže od 210 mm do 380 mm – potrebná hĺbka aspoň 9 metrov
  • granáty ráže 380 až 420 mm vyžadujú hĺbku aspoň 14 metrov.

Kaverny sa stali jedným z najbezpečnejších úkrytov živej sily a materiálu v horskom teréne. Filozofia tohto opevňovacieho systému zohľadňovala požiadavku, aby čo najmenší počet kaverien zabezpečil čo najväčší počet bojových a logistických úloh a čo najlepšie chránil čo najviac ľudí a materiálu pred účinkom delostreľby, resp. leteckých útokov.

Tak ako to už vojnách býva, ľudia mienia, okolnosti menia. Opevnenia vychádzali z technologických možností delostrelectva na začiatku vojny. Dostrel diel nepresahoval v tom čase 6 kilometrov. V krátkom čase sa však táto hodnota zmenila na 9 km a kaverny už potrebám doby nevyhovovali. Preto sa ich využitia armáda vzdala už v roku 1916 a dokonca ich zväčša bezodplatne (niekedy za 100 korún) odovzdala vlastníkom pozemkov.

Ako ich nájdete

Dnes tieto „diery“, ako sa môžu javiť neznalým turistom, predstavujú unikátnu pamiatku na území Bratislavy. Sú jedinečným dokladom technického riešenia v menej dostupnom teréne. Vždy šlo o lesy a príkre svahy, na ktorých boli budované.

Celkový počet v bratislavskej línii sa odhaduje na viac ako 50. Prístupných a zachovaných je niekoľko desiatok. Pokiaľ sa rozhodnete navštíviť tie, ktoré ostali zachované v mestskej časti Dúbravka, stačí vám zájsť na horný koniec Brižitskej ulice, zísť na zeleno značkovaný turistický chodník a odbočiť na prvý vľavo sa odkláňajúci neznačkovaný lesný chodník.

Po asi 30 metroch uvidíte po ľavej strane menej nenápadný chodníček stúpajúci smerom hore na trávnatú lúku. Tu je prvý objekt. Výrazný vstupný portál bol vybudovaný z kvádrov vápenca, ktorý sa ťažil v Stockerauskej vápenke.

Ku druhému objektu sa dostanete, keď sa vrátite späť na lesný chodník. Stačí ísť stále priamo a po nejakých 15 minútach ste v cieli.

V súčasnosti prebiehajú práce na obnove všetkých zachovaných objektov a sprístupnení tzv. Cesty Veľkej vojny, náučného chodníka, ktorý by mal previesť návštevníka po všetkých objektov a súčasne by mu mal priblížiť informácie o priebehu Veľkej vojny a jej dopadoch na neskorší spoločensko-politický vývoj v Európe.

Bratislava sa teda môže pýšiť ako jedno z mála miest v Európe pôvodnými pamiatkami na prvý globálny vojnový konflikt (ďalšími takýmito mestami sú talianske Dolomity, francúzsky Verdun alebo niektoré miesta v Chorvátsku). Ak sa týmto miestam podarí prinavrátiť pôvodnú podobu – tak, ako sa to podarilo vojenskému cintorínu v Bratislave–Kopčanoch –budeme mať byť naozaj na čo hrdí.

 Autor textu: Ľuboš Vodička

Komentáre: 2

  • Veľmi poučné

  • Kedze vnutro horizontu udalosti nemozu opustit ziadne castice, neexistuje moznost poslat ziadnu informaciu zvnutra ciernej diery pozorovatelovi mimo nej. Vseobecne sa predpoklada, ze cierne diery nemaju ziadne pozorovatelne vlastnosti, ktore by boli pouzitelne na objasnenie ich vyzoru vo vnutri.

    Pridaj komentár