Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Niklová huta v Seredi

1963
chátra, znečisťuje

S bývalou Niklovou hutou v Seredi sa dnes spája hlavne slovo problematická. Polohou, stavom a povesťou zrejme nie je natoľko atraktívna, aby ju ochránili alebo prestavali na niečo hodnotné. A je príčinou jednej z najvážnejších enviromentálnych záťaží na Slovensku.

V bežné pracovné dni sa dá k Niklovke dostať cez oficiálny vstup do areálu s novými priemyselnými budovami aj starými skladmi. Areál si v deväťdesiatych rokoch vo verejných dražbách rozparcelovali súkromné firmy, krátko po likvidácii podniku ich tu bolo zhruba päťdesiat.

O samotnú Niklovku sa však nikto nestará. Na polorozpadnutého molocha dohliada jeden strážca, ktorý pri vstupe skontroluje, či nie ste zlodeji. Niežeby toho zostalo veľa, čo sa dá odniesť. Vnútro budovy je úplne pomerne zničené. Nejaké železo ešte zostalo v jej okolí, ale niektoré kusy sú zrejme pre človeka príliš ťažké na odvoz do zberu.

Pozrite si 3D panorámu z Niklovej huty

Problém skládky lúženca

Na poli vedľa areálu je veľká halda lúženca, odpadu po výrobe niklu. Pozná ju väčšina Sereďanov. Hromadila sa tu od šesťdesiatych rokov minulého storočia – tak dlho, že je na vrstevniciach a reliéfoch všetkých máp.

Kopa má zrejme 6,5 milióna ton. Jej priemerná výška je 18 metrov, na niektorých miestach sa však halda dvíha až do výšky 35 – 40 metrov a nápadne tak kontrastuje s okolitým rovinatým reliéfom nivy Váhu.

Časť haldy je už prekrytá zeminou a zatrávnená. Časť je odkrytá pre ťažbu a cez leto by ju mali polievať, aby sa prach nešíril do okolia. Polymetanické čiastočky sa však zrejme ďalej šíria počas veterných dní do Serede, Dolnej Stredy, Váhoviec i Veľkej Mače. Obyvatelia v minulosti často hovorili o znečistení stromov a budov a obávali sa zdravotných následkov, ako sú alergie, astma či onkologické ochorenia. Niektoré zdroje skutočne hovoria o zvýšenom výskyte ochorení.

Štát sa zbavil zodpovednosti predajom skládky v roku 1994. Halda odvtedy patrí už tretiemu alebo štvrtému majiteľovi, spoločnosti Ferroport Bratislava. Spoluvlastníkom je Ján Pisár zo Serede. Lúženec zo skládky predáva súkromný vlastník ako surovinu, z ktorej sa dá získať železo. Z haldy tak dosiaľ ubudli státisíce ton. Presné údaje o ročnej ťažbe lúženca nie sú verejne známe, niektoré zdroje píšu o päťdesiatich tisícoch ton ročne.

Ak sú tieto čísla pravdivé, ide o také pomalé tempo, že úplná likvidácia skládky by mohla trvať viac než sto rokov. Ale hovorí sa aj o šesťsto rokoch, napríklad vo vyjadreniach mesta Sereď a materiáli SAV a UKF z roku 2012.

Pre pripomenutie, prvý majiteľ skládky sa zaviazal v zmluve s Fondom národného majetku zlikvidovať haldu do 15 rokov, teda do roku 2009. Mesto tvrdí, že kópiu zmluvy nemá, a Ferroport to tvrdí tiež.

Navyše, samotná ťažba lúženca problém úplne nerieši a vytvára ďalšie riziká znečistenia.

Problém je vážny aj preto, že na mieste došlo ku kríženiu krajiny veľmi vhodnej pre poľnohospodárstvo s farebnou metalurgiou. Podľa rozborov z terénneho výskumu v roku 2010 sú v pôde v blízkosti skládky kritické hodnoty koncentrácie ťažkých kovov, najmä niklu a chrómu v antrozemiach (viac informácií v priloženom dokumente).

Výrobu museli dotovať

O vybudovaní závodu rozhodli orgány ČSSR v druhej polovici 50. rokov. Následkom politického rozdelenia sveta po druhej svetovej vojne sa stal nikel embargovaným materiálom a začalo sa tak uvažovať o jeho výrobe, hoci surovinové predpoklady tu na ňu neboli. Po rôznych úvahách sa surovina našla v tom čase prijateľnej časti Európy – v Albánsku.

Hutnícku časť výroby z veľmi chudobnej albánskej rudy (obsahovala len 1 % niklu) vyriešil Výskumný ústav kovov v Panenských Březanoch pri Prahe, no elektrolytické vylučovanie niklu bolo riešené v pobočnom závode v Banskej Bystrici. Toto pracovisko tvorilo aj neskôr akési zaškolovacie pracovisko pre prevádzkových pracovníkov zo Serede.

Od nábehu výroby v roku 1963 produkovala Niklovka ročne 1700 až 3200 ton niklu a 60 ton elektrolytického kobaltu. Pracovalo v nej asi 1500 ľudí.

Štát každý rok dotoval nerentabilnú výrobu peniazmi v rozpätí od 180 miliónov Kčs do 250 miliónov Kčs.

Ekonomiku výroby niklu zhoršovalo nevyužívanie odpadnej železnej rudy (spomínaného lúženca), v ktorom okrem množstva ďalších ťažkých kovov ostávalo aj 50 percent železa. To bolo tiež platené v cene rudy.

K ťažkostiam prispeli aj poplatky za znečisťovanie.

Predaj pod cenu

Od januára 1991 vláda ČSFR zastavila štátne dotácie na výrobu niklu a kobaltu. Následne v apríli 1991 došlo k delimitácii podniku do pôsobnosti vlády SR. Vysoká energetická náročnosť a vylúčenie dotácií zo štátneho rozpočtu rozhodli o tom, že vo výrobe sa nepokračovalo.

Likvidáciu podniku schválila vláda v júni 1993, no ukončenie likvidácie sa dlhé roky posúvalo.

Podnik vstupoval do likvidácie s aktívami v účtovnej hodnote 675,5 milióna SK. Skutočné tržby za ich predaj k 31. decembru 1996 dosiahli 225,6 milióna SK, čo je zhodnotenie iba na 33,3 percenta.

Hmotný investičný majetok pri vstupe do likvidácie predstavoval 423,3 milióna SK, skutočné tržby z jeho dražieb a priamych predajov dosiahli 187,4 milióna SK.

Komentáre: 1

  • Vladimír Tomčányi 25. Apríla 2017

    “Pre pripomenutie, prvý majiteľ skládky sa zaviazal v zmluve s Fondom národného majetku zlikvidovať haldu do 15 rokov, teda do roku 2009. Mesto tvrdí, že kópiu zmluvy nemá, a Ferroport to tvrdí tiež.”
    Prvý majiteľ bola firma ABH-bel, ktorej konateľom bol Ing. Peter Horečný. Celý luženec aj s podmienkou sanácie do 5 rokov a likvidácie do 20 rokov kúpil v roku 1993 za cenu 67.200 korún. Na zmluve je vlastnoručne podpísaný a kópia je na Obv.úrade životného prostredia v Galante. Taktiež je u Vladimíra Tomčányiho(Komisia pre životné prostredie v Dolnej Strede). Dnes je vlastníkom luženca znova spoločnosť(asi 8-ma) , ktorej konateľom je opäť Ing Peter Horečný, ale pre TA3 sa vyjadril, že si nie je vedomý žiadnych záväzkov čo sa týka nejakej lehoty na sanáciu, alebo likvidáciu luženca. Riešenie je na dosah, teda by bolo, keby sme žili v civilizovanej krajine. Totiž seredský cukrovar vyprodukuje každý rok cca 60000ton zeme a veľmi rád by ju ukladal na luženec. Avšak arogantný majiteľ luženca prakticky nekomunikuje a tak vďaka arogancii jednotlivca a totálnej neschopnosti štátu trpí 20.000 ľudí v okolí luženca vysokou prašnosťou a následne chorobami. Čo k tomu dodať?

    Pridaj komentár