Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Mlyn bratov Pilárikových v Skalici

1927
slúži ako múzeum

Čože to máš za lubom? Viete, kde ma pôvod táto otázka? Lub je drevený obal. Lub v starých mlynoch bolo miesto, kde odkladal mlynár mlynské kamene. Kto vedel, aké veľké mlynské kamene mlynár používa, ten vedel, koľko meliva má mlynár v sklade. Čím viac meliva, tým bohatší zárobok pre mlynára. Preto mlynár informáciu, čo má za lubom, držal v tajnosti.

V dnešnom mlyne bratov Pilárikových v Skalici lub možno nájdete, ale mlynské kamene v ňom určite ukryté nebudú. Dokonca ešte aj názov Mlyn bratov Piláriových nie je starý ani sto rokov, ale zaužíval sa tak intenzívne, že na pôvodný názov Dolný mlyn sa už takmer zabudlo.

Pravda je, že z Dolného mlynu sa toho asi veľa nezachovalo. Pôvodne to bol malý vodný mlyn pri Dolnej bráne do mesta. Spolu s Jánskeho Horným mlynom bol tento mlyn, známy tiež ako Svatošov, druhým fungujúcim mlynom na konci 19. storočia priamo v meste Skalica. Na predmestí fungoval ešte fialovský (karmelitánsky) mlyn a bývalý jezuitský, v tom čase už Koreszku a Smetanu mlyn.

Cez vojnu tu mleli pre vojsko

Bratia Pilárikovci kúpili Dolný mlyn v roku 1927. Starý mlyn zbúrali a na jeho mieste postavili moderný trojposchodový mlyn na elektrický pohon. V krátkom čase pribudli skladovacie priestory a v roku 1939 sa pohon mlynu z elektriny zmenil na ekonomickejší plyn.

Bežne sa tu mleli pšenica, raž, jačmeň a okrem múky produkoval mlyn aj detskú krupicu a krúpy. Výrobu múky v mlyne nezastavila ani druhá svetová vojna. Výhradným obchodným partnerom sa stal Slovenský štát a obilie sa tu mlelo pre potreby vojska a štátu.

V roku 1951 museli Pilárikovci mlyn odovzdať v rámci znárodňovania Československej ľudovej republike. Mlyny a pekárne, štátny podnik Bratislava tu úspešne okrem mletia múky zaviedol aj mletie PVC (polyvinylchloridu – plastického polyméru).

Po úspešnom skončení mletia umelej hmoty nasledoval 24-hodinový cyklus takzvanej šrtovacej očisty. Až potom bolo možné do mlecieho zariadenia nasypať obilie.

30. júna 1962 bola výroba v mlyne definitívne ukončená. Mlyn zakonzervovali a nepoužitý ostal stáť na svojom mieste.

Viac než múzeum

Po revolúcii v roku 1989 získala rodina Pilárikových v rámci reštitúcie mlyn späť. To, čo neskôr nasledovalo, je niečo akoby mimo slovenskú realitu. V roku 2004 Mesto Skalica pod vedením Stanislava Chovanca odkúpilo budovy so zariadením od posledných vlastníkov. Primátor mesta to neskôr komentoval slovami: ,,Ja som pani Pilárikovej povedal, že jej môžeme zaplatiť štyri milióny vtedajších korún, mlyn zrenovujeme a budeme ďalej šíriť dobré meno mlynárov Pilárikovcov.“

Na mieste je dopniť aj informáciu, že záujemcov o mlyn bolo viac, niektorí ponúkali aj viac peňazí, ale nikto nechcel mlyn zachovať. Milan Mazúr, niekdajší zamestnanec mlynu, a Tomáš Slováček, mechanik, sa rozhodnou mierou zaslúžili o znovusprevádzkovanie mlyna ako múzejnej expozície.

Pozerať sa na Mlyn bratov Pilárikových len ako na múzeum by nebolo tak úplne správne. Celý areál je ako vystrihnutý z medzivojnových čias Československej republiky. So všetkým sentimentom aj romantikou. Tí, ktorí si pamätáte na filmy ako Postřižiny, alebo Láska medzi kapkami dešte, sa tu ocitnete ako vo filmových kulisách. Ak ste milovníkmi Hrabalových kníh, nájdete tu priemyselný areál so snovou, až tak trochu uletenou atmosférou jeho kníh.

Vidieť kanceláriu prevádzkára, kde pod nánosmi prachu odpočívajú nejaké tie „lahvinky“, či papierovú ceduľu „Nefajčiť“. Je to ľudské, i keď pravdou je, že v čase prevádzky mlyna tu vládla disciplína a pevný pracovný režim.

Zostal zachovaný ako jediný

Na mlyn sa však môžete pozerať aj výhradne ako na technickú pamiatku. Existenciu mlynu v regióne Záhoria potvrdzuje listina z roku 1238. Tá spomína mlyn v dedinke Kuchyňa. V samotnej Skalici je existencia mlynu zdokumentovaná v roku 1557. Išlo o vodný mlyn vo vlastníctve Pálfyovcov.

V 17. storočí existovali v meste už asi dva mestské mlyny a v zázname o požiari z roku 1729 sa spomína, že mesto vyhorela až po Horný mlyn. Je teda nepochybné, že v chotári mesta fungovalo viacero mlynov. V revolučnom roku 1848 sa mlynári P. Jánský (Horný mlyn) a J. Novomeský (Pelíškov mlyn) pridali na stranu slovenských povstalcov.

Mestský kronikár v roku 1933 uvádza v súpise mlynov Jánskeho Horný mlyn, Svatošov Dolný mlyn, fialovský mlyn na Predmestí, Pelíškov mlyn pri Stračinskom potoku, bývalý jezuitský mlyn, Pelíškov mlyn na úpätí Bielych Karpát, Zúbkov mlyn na hrádzi a Propastný mlyn.

Spolu osem vodných mlynov a jeden veterný.

Táto informácia je veľmi dôležitá. Jediná stavba veterného mlyna na Slovensku sa totiž zachovala v neďalekom Holíči. Škoda, že napriek tomu, že v roku 1930 stolár Ján Blaha spracoval dokumentáciu k obnove tohto mlynu podľa projektu z roku 1760, sa k obnove už nepristúpilo. Zachovaný ostal len Dolný mlyn. A zachovaný ostal v celej svojej kráse.

Autor: Ľuboš Vodička

Pridaj komentár