Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Mincovňa v Kremnici

1328
v prevádzke od založenia

Kremnická mincovňa bola zrejme založená listinou kráľa Karola Róberta z rodu Anjou z roku 1328, ktorou Kremnicu povýšil na slobodné kráľovské mesto a sídlo mincovej a banskej komory. Odvtedy sa tu nepretržite razia mince. Je tak jedným z najstarších nepretržite fungujúcich podnikov na svete.

Za vlády za Anjouovcov sa v Kremnici vyrazilo vyše 21,5 milióna dukátov zo zlata rýdzosti 23 karátov a 9 grénov (jeden grén bola vyššia rýdzosť, ako mali ostatné mince vo vtedajšej Európe).

Dnes vyrobia ročne 413 miliónov obehových mincí. Nielen pre Slovensko, ale aj pre iné krajiny sveta, väčšinou také, ktoré nemajú na túto činnosť vhodné technológie – pre Srí Lanku, Bangladéš či Arménsko.

Štátnemu podniku Mincovňa Kremnica sa darí hospodáriť v zisku a zmeny vlád na jeho manažment nemajú veľký vplyv. V podniku pracuje ani nie dvesto zamestnancov.

Razia sa tu obehové mince, odznaky, štátne i vojenské vyznamenania, medaily, aj tie používané počas nedávnych majstrovstvách sveta v hokeji na Slovensku, či darčekové pamätné mince.

Euromince robia v Kremnici len pre Slovensko, keďže aj ostatné európske štáty majú vlastné mincovne. Certifikát na razbu eurových mincí získala Kremnica po tom, čo sa jej podarilo v roku 2006 zrekonštruovať starší sklad v jej areáli a urobiť z neho novú mincovňu zodpovedajúci požiadavkám aj technického, ale aj bezpečnostného hľadiska.

V mincovni dodnes spomínajú na obdobie od augusta 2008 do nového roku 2009, keď bolo treba v krátkom čase vyraziť nové eurové mince. „Pracovalo sa vtedy na tri zmeny,“ spomínajú si podľa denníka SME.

Zlatá éra za Márie Terézie

Poďme do histórie. Na dnešné miesto bola mincovňa premiestnená v roku 1434. Mala charakter samostatnej fortifikačnej stavby.

Najstaršia časť mincovne pozostáva z niekoľkých objektov okolo stredného dvora spolu s miestnosťou bývalej pokladnice, ktorá je zvláštne zaklenutá na stredný renesančný stĺp. V rokoch 1882 až 1889 pri modernizácii mincovne postavili novú ražobňu. Dnešná fasáda objektu bola upravená v prvej polovici 19. storočia v klasicistickom slohu.

Slávu a prosperitu prinieslo kremnickej mincovni razenie uhorských grošov od roku 1329, o osem rokov neskôr sa začali raziť aj zlaté florény, vo svete známe ako kremnické dukáty, s vysokým obsahom zlata i náročným umeleckým stvárnením. Takmer polovicu tisícročia boli dukáty najtvrdšou menou v strednej Európe.

Na začiatku 15. storočia sa tu razilo okolo 250-tisíc kusov mincí, od roku 1499 aj strieborné toliare. Najvyššiu produkciu zaznamenala mincovňa za panovania Márie Terézie. Posledné dukáty sa v nej razili v roku 1881 za cisára Františka Jozefa I. Po roku 1873 sa kremnická mincovňa stala jediným podnikom tohto druhu v celom Uhorsku.

Vynikajúcu úroveň dosiahla v mincovni aj medailová tvorba. Medaily boli vydávané pri príležitosti kráľovských korunovácií od 16. storočia, cez medailérsku tvorbu počas Československej republiky až do súčasnosti vrátane razby slovenských euromincí.

Očami mladého princa

Denník SME priniesol aj prepis z denníka 17-ročného princa Leopolda, syna Márie Terézie, ktorý mincovňu navštívil v lete roku 1764. Je jediným podobne obsiahlym dokumentom o Slovensku napísaným niektorým z Habsburgovcov. Nedávno vyšiel aj v reedícii.

„Nech je to už zlato, striebro alebo meď, manipulácia pri zhotovovaní prútov je taká istá. Kovy sa dávajú v roztavenom stave do foriem, ktoré majú dutinu asi dve stopy dlhú, na palec širokú a na pol palca hĺbku. Stroj sa skladá z dvoch hlavných častí, ktoré sú spojené kĺbom, aby sa udržiavali dobre uzatvorené. Forma sa naplní kovom úplne. Potom sa otvorí a nechá sa z nej vypadnúť prút, pričom ho chytajú kliešťami, vhodnými na toto použitie. V istom okamihu sa nástroj opäť uzavrie, aby sa zhotovil ďalší prút. Prúty sa odnášajú k valcovacím strojom, ktorých je v Kremnici veľký počet. Jedny sú na ručný pohon, zväčša však idú na vodný pohon. Valcovací stroj je zariadenie skladajúce sa z dvoch valcov, ktoré sa otáčajú jeden proti druhému. Prúty, ktoré boli v týchto valcovacích strojoch stenčené na hrúbku, aká je vhodná pre mince, sa odnášajú sa do mincovne, kde jeden alebo dvaja muži režú tieto plechy pomocou stroja na okrúhle kúsky takej veľkosti, aké veľké majú byť mince. Pre každý rozmer mince je potrebný iný stroj. Potom sa kúsky kovu prenesú do laboratória, aby sa adjustovali na hmotnosť, ktorá im patrí. Všetci robotníci tohto laboratória sedia okolo veľkého stoja. Každý z nich mím pred sebou jemné vážky zo závažím nastaveným na hmotnosť, akým majú mať mince, ktoré prechádzajú cez jeho ruky. Robotník kladie mince jednu za druhou na jemné vážky. Ak sa nájdu mince príliš ťažké, hodí ich do strojčeka, aby odobral minci trochu z veľkosti, potom ju trie o jemný pilník, aby ju leštil, až dostane predpísanú hmotnosť. Odtiaľ sa minca dostane do iného stroja, aby získala obrubu. Kúsky s obrubou sa prenášajú do raziarne, kde majú vyť vyrazené pod vahadlom, každý osobitným razidlom. Razidlá sú z ocele, vyryté rydlom v lúčavke a sú zakalené. Pre každú mincu sú pripravení dve razidlá, jedno je pripevnené na kláte, druhé k osi na vahadle, ktorým pohybujú štyria až šiesti muži. Jeden muž sedí v jame pri podstavci vahadla a podkladá a odoberá mince tak, ako sa razia. Táto manipulácia sa robí tak rýchlo, že za minútu vyrazia aj štyri mince.“

Pridaj komentár