Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Ludwigov mlyn v Bratislave

1880, silo 1934
nevyužité

O Ludwigovom mlyne v širšom centre Bratislavy sa veľmi nehovorí, hoci jeho pozostatky sú na dohľad napríklad od populárneho obchodného domu Central.

Naposledy sa tu konala výstava Art Expo Nostalgia, zrejme to bolo v roku 2012. Študenti Fakulty architektúry STU prezentovali trojrozmerný model sýpky upravenej na niečo medzi loftovým bývaním a internátom. Pekná práca, ale bohužiaľ to bolo poslednýkrát, čo bolo vidno aktivitu okolo tohto objektu.

Pokiaľ oslovíte znalca bratislavskej industriálnej architektúry s otázkou, čo je Ludwigov mlyn, ukáže vám budovu so štyrmi obrovskými valcami. Bude, ale aj nebude mať pravdu.

V prvom rade – obilné silo stojace na Metodovej ulici (správnejšie, v priestore medzi Metodovou a Krížnou ulicou) nie je budovou tvorenou štyrmi obrovskými valcami. Štyri sú viditeľné na jednej strane. Ďalší rad tvorený troma valcami predstavuje vnútorný blok a štyri tvoria druhú, protiľahlú, vonkajšiu stranu.

Celkovo je ich teda jedenásť v čelnej časti a doplnené sú priliehajúci hranol. V jeho útrobách sa ukrývajú obslužný priestor a predčistiareň do výšky tretieho poschodia. Pätu hranolu tvorí niečo, čo by sme mohli smelo nazvať „železničná arkáda“. Koľaje železničnej vlečky viedli až do tejto časti, aby bolo možné priamo z vagónov vykonať v krytom priestore nakládku a vykládku obilia.

Škodcovia nemali šancu

Obilné silá nahradili pôvodné sýpky a do procesu skladovania obilnín priniesli mimoriadny pokrok. V tradičných sýpkach (jedna taká ostala zachovaná napríklad pri kaštieli v Čunove) sa obilie skladovalo na drevených podlahách v niekoľkých poschodiach nad sebou. Zrno nahromadené v homolovitých kopách malo tendencie po dlhšom čase klíčiť alebo plesnivieť. Súčasne bolo vystavené nebezpečenstvu požiaru a predstavovalo ľahkú korisť nielen pre maškrtných hlodavcov, ale aj rôzny hmyz.

Obilné silá, s ktorých výstavbou sa začalo v prvých dekádach 20. storočia, predstavovali železobetónové stavby valcovitého pôdorysu. Zďaleka však nešlo o nový objav. Tento spôsob uskladnenia zrna je z dávnejšej minulosti známy napríklad z Acatlánu z dnešného Mexika.

Bezkonkurenčnou výhodou dnešných obilných síl je väčšia kapacita, stála teplota a vlhkosť udržiavaná vetracími prieduchmi a kanálikmi a neprítomnosť svetla. Už len absencia svetla zabezpečuje, že hmyz, ktorý sem prenikol, v tme po čase uhynul. Usídleniu väčších obyvateľov zasa bráni presýpanie obilia z jednej komory do druhej. Všetko, samozrejme, bez nutnosti fyzických zásahov ľudí.

Na najvyššie poschodia skladovacieho priestoru sa obilie v prípade sila v Ludwigovom mlyne dostalo kapsovými výťahmi. Odtiaľ sa už samospádom prerozdeľovalo cez klapky a rozdeľovací kruh do určených komôr. Tento proces sa riadil z centrálneho velínu, ktorý sa nachádzal na prízemí budovy.

Nakladanie obilia pred jeho odvozom do mlynu sa vykonalo cez potrubie, z ktorého padlo priamo na dopravný pás, končiaci nad váhou. Po naplnení presne vymedzenej hmotnosti sa obilie vysypalo priamo do vagóna železničnej vlečky. To ešte nie je všetko. Predčistiaren slúžila na prvé triedenie a prečistenia zrna od pliev.

Študentský návrh využitia – Ing. arch. Ondrej Virág, FA STU 

Aký veľký bol areál mlyna?

Dnešné silo bývalého Ludwigovho mlynu bolo postavené v rokoch 1934 až 1937. Stavebná spoločnosť Pittel & Brausewetter, ktorá sa špecializovala na železobetónové stavby, pravdepodobne zrealizovala aj výstavbu nových skladov múky, čistiarne obilia, lúparne hrachu a krúpov.

Popísané množstvo objektov nastoľuje otázku: aký veľký bol areál mlyna? Odpoveď je veľmi jednoduchá: minimálne od križovatky dnešných ulíc Krížna – Karadičova po Trnavské mýto (približne po úroveň pivárne Centrálna klubovňa). Ešte v 70. rokoch 20. storočia hranicu na Karadičovej ulici vymedzovala železničná trať, ktorá pokračovala do železničnej stanici Nivy a na Starý most. Do dnešného dňa zmizla trať, stanica aj Starý most. Vlastne, zmizol aj mlyn.

V druhej polovici 19. storočia bolo toto územie známe vzácnou synergiou chovu ošípaných a výrobou mlynárskych produktov. Odpad z výroby menších mlynov, ktorých tu bolo hneď niekoľko, sa využil na výkrm ošípaných. Bitúnok stál na dnešnej Miletičovej ulici na mieste terajšieho Centrálneho trhoviska.

Pozostatky Ludwigovcov sa stratili

Chov ošípaných aj mlyn možno pripísať rodine Ludwigovcov. Pán Gottfried Ludwig, ktorého meno mlyn nesie, prišiel do Prešporku z českého kráľovstva. Trvalo sa tu usadil v roku 1850, píše historik Štefan Holčík.

Živil sa obchodom s uhorskými sviňami, ktoré dovážal z oblasti Trnavy a Žitného ostrova, dodával ich na bitúnok alebo ich predával ďalej na západ. Produkty tunajších mlynov skupoval na chov svíň v priebehu celého 19. storočia a v roku 1880 jeden z mlynov aj kúpil. Oplatilo sa mu to, pretože okrem zisku z mletia pre zákazníkov mal aj vlastný úžitok z „odpadu”, ktorý musel inak nakupovať od iných mlynárov.

V roku 1880 vybudovali Ludwigovci parný mlyn – najväčší v meste. Ako prvý mal v roku 1884 v Prešporku trvalé elektrické osvetlenie. Energiu preň mu vyrobilo vlastné dynamo.

Podnik bol veľmi ziskový, zamestnával množstvo robotníkov – mlynárov. Tí, z neustáleho vdychovania múky a ostrých čiastočiek z pomletých šupiek obilných zŕn, trpeli chorobami pľúc. Máloktorý sa dožil veku vyššieho ako 45 rokov.

Syn Gottfrieda Ludwiga, Johann, po roku 1863 firmu rozšíril a stal sa aj mestským poslancom. Založil nadáciu na podporu priemyslu a finančne podporil aj založenie vyššej obchodnej školy v meste. Keď sa na prelome storočia budovala nová Barosova, teraz Štúrova ulica, získal tam pozemky a dal postaviť rad nájomných domov. V jednom z nich dočasne sídlilo vojenské veliteľstvo.

Jeho syn Ernest Ludwig pôsobil na začiatku 20. storočia ako diplomat v Číne.

Pri križovatke Krížnej a terajšej Karadžičovej, na pozemku, kde sa pôvodne sústreďovali svine na vykrmovanie, postavili Ludwigovci po roku 1880 rozľahlý jednoposchodový mestský palác v neorenesančnom štýle.

Areál mlyna sa aj napriek požiaru v roku 1921 pomerne rýchlo rozvíjal. V roku 1925 mlyn tvorili veľmi moderné budovy schopné dobre odolávať požiarom a okrem priemyselných objektov pribudli aj obytné budovy.

Počas druhej svetovej vojny zasiahlo mlyn aj panský dom bombardovanie. Z panského domu zostalo tak málo, že ho rozobrali. Zachoval sa len pavilón pri Ulici Vuka Karadžiča. V areáli mlynu ešte v rokoch 1947 – 1950 dobudovali tri budovy skladov, z ktorých jeden bol doplnený o kancelárske priestory.

Ako pripomína Holčík, na komunistický režim doplatila podnikateľská rodina Ludwigovcov kruto. Komunisti v 50. rokoch zbúrali aj neogotickú kaplnku, ktorá bola nad kryptou Ludwigovcov na katolíckom Blumentálskom cintoríne. Kostrové pozostatky sa „stratili“. Na mieste posledného odpočinku postavili neskôr sochu milicionára.

Z pôvodného areálu mlyna dodnes stoja len dva objekty: silo a sklad C z roku 1934. Pre zaujímavosť ešte dodajme, že modernizáciu skladu C projektovali architekti Cyril Urban a Juraj Tvarožek na základe objednávky vlastníka mlynu, ktorým bola Slovenská obilná účastinná spoločnosť.

Ludwigov mlyn s areálom

Pohľadnica z prelomu 19. a 20. storočia. Areál mlyna je vpravo

Nájde sa osvietený investor?

Obilné silo aj s priľahlým skladom sú impozantné budovy. Silo s výškou desaťposchodovej budovy konkuruje objektu Centralu. Druhá vec je okolitá socialistická zástavba.

V každom prípade má Ludwigov mlyn obrovský potenciál byť upravený do podoby znovu ožívajúcich industriálnych objektov tak, ako ich poznáme napríklad aj zo susedného Česka. Len treba veriť, že sa pre národnú kultúrnu pamiatku nájde osvietený investor.

•  Zdroje: Ľuboš Vodička • Petra Kalová – Obilné silo a sklad Ludwigovho mlyna v Bratislave (Pamiatky a múzeá, 4/2014) •

Komentáre: 1

  • zabudli ste na Slovenský Hodváb v Senici, či Trnavský cukrovar…

    Pridaj komentár