Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Ľudové náhrobníky Novohradu

1870 - 1911
expozícia

Nikde inde na Slovensku nič podobné nenájdete. Žiadne chmúrenie, ale oslava života. V bohato zdobených a tvarovaných novohradských kamenných a drevených ľudových náhrobníkov evanjelikov augsburského vyznania je zakomponované mnohé z ľudovej viery a filozofie, mnohé zo života celých dedinských spoločenstiev.

V Hornom Tisovníku sa ich zachovalo viac než 80 a vďaka obnove je ich možné vidieť aj dnes. Najstaršie sa objavujú v prvej polovici 70. rokov 19. storočia v Červeňanoch, no k skutočnému rozšíreniu ich zhotovovania došlo až na prelome 80.a 90. rokov.

Hoci v tomto období na území prakticky celého Novohradu prevažovali obyvatelia – evanjelici augsburského vyznania, svojské podoby náhrobníkov sú spojené iba s jeho severozápadnou časťou.

Kompaktný celok je zložený z dedín Horný a Dolný Tisovník, Červeňany, Madačka, Nedelište, Šula, Senné, Ábelová, Polichno, Praha, Veľký Lom, Suché Brezovo, Horné a Dolné Strháre, ale aj z dnes už zaniknutých obcí Lešť a Turie Pole.

Skoro ako pohania

Náhrobníky vznikali v priebehu 40 rokov (1870 – 1911). Jozef Vydra v knihe Ľudová architektúra na Slovensku opísal tento fenomén v roku 1928 takto:

“Táto vedľa Čičmian najstarobylejšia časť Slovenska so skoro pohanskými pieskovcovými pomníkmi na cintorínoch, s mužmi v širokých nohaviciach a s kečkami, v porovnaní s ktorými ôsmi žijúci Detvanci s kečkami vyzerali v roku 1925 ako oblečení podľa najnovšej módy. Aspoň jedna dedina z nich mala byť zachránená ako rezervácia starobylej výroby, odevnej a stavebnej kultúry.”

Tvorcom náhrobníkov bol napríklad Ján Lacko-Kamenár, pôvodom z Horného Tisovníka. V Madačke sa od neho priučili Ján Čeman a Ján Kizúr-Koplina. Ďalšími tvorcami boli Ján Ďurianec-Fraňo, Juraj Vŕba, Ján Cobor a Pavel Straka.

V Dolnom Tisovníku zhotovovali náhrobníky Ján Frčka-Valent a Ján Ďurianec-Kužjak. V Hornnom Tisovníku patrili k majstrom kamenárom Ján Vŕba a Michal Náton, vo Veľkom Lome to bol Ján Kizúr. Mená tvorcov konkrétnych náhrobníkov sa ale nezachovali, zväčšia to boli príbuzní zosnulého.

Bohaté vzory a farby

Náhrobníky sú pozoruhodné najmä výtvarnou stránkou – sú zbierkou znakov a symbolov tradičného roľníckeho prostredia. Objavovali sa na nich antropomorfné, zoomorfné motívy ako sú vtáky a chrobáky, bohaté sú aj rastlinné a geometrické ornamenty.

Objavujú sa plastické silne štylizované kruhové kvety, ale aj tie realistickejšie, napríklad ker s kvetmi, plodmi a vetvičkami. Vidieť hviezdice, solárne motívy i zobrazenia ľudskej postavy a hláv. Ciferník hodín na náhrobníku vypovedal o čase úmrtia.

Monotónna sivá farba kameňa donútila tvorcov k farebnému zdobeniu náhrobníkov. Zvýrazňovala sa výzdoba, no aj samotný text. Využívala sa predovšetkým červená, modrá, biela, ale i čierna farba.

Kamenné náhrobníky sú odvodené od renesančných oltárov evanjelických kostolov v regióne. Okrem samotného tvaru to naznačujú aj motívy využívané na oltároch i náhrobníkoch. Z tých sa tak stávali malé oltáriky, svojské kultové miesta zasvätené konkrétnym mŕtvym.

Oslava života

Využívala sa aj svojská ľudová poetika: “Tu spočíva kvet čo zanechal svet náhle a v richlosti.” “V jarnej žitia dobe, za života rána, odišla si uvadla Ruža milovaná.” “Proto že ho milovali a velice v srdci mali, ozdobili mu hrobček s tuto skalu, jenž tu stoji v tom udeli, v te časnosti.”

Ľudové náhrobníky sú pomníkmi skutočnému životu. Sú spomienkami na svojich tvorcov, na ľudí, ktorých hroby označujú, na svet, ktorého boli súčasťou.

Sú oslavou jednoduchého človeka, jeho života a viery, oslavou prírody so zakomponovanými momentami smrti a pominuteľnosti, rovnako i nádeje prítomnej napríklad v motívoch znovuzrodenia. Je to krása a umenie prameniace z nutnosti a jednoduchosti materiálneho sveta a bohatosti sveta duchovného.

Uzavretí pred svetom

Umiestnenie samotných starých cintorínov v Tisovníku zodpovedá predstavám doby, v ktorej boli zakladané. Nachádzali sa na okraji sídla, na suchom vyvýšenom mieste, ktoré sa nehodilo na žiadny iný účel.

Na začiatku, ak to bolo čo len trochu možné, sa zachovávala orientácia cintorínov i hrobov smerom k východu slnka. Každá konfesia zvyčajne mávala svoj vlastný cintorín. Ten katolícky je v protiľahlom svahu.

S predstavami o smrti a s pochovávaním súviselo množstvo najrozličnejších predstáv a praktík. Na severe Novohradu sa ich uchovalo mnoho aj vďaka tomu, že mal tento priestor dlho výhradne agrárny charakter. Dôležitým faktorom bolo aj hornaté členenie, uzavretosť priestorových celkov, ale napríklad aj absencia stáleho farára v mnohých dedinách.

Pochovávali len-tak

Niekde nebol zriadený ani cintorín a pochovávalo sa pri domoch, pod ich prahy, alebo pod stromy. Ešte aj v druhej polovici 19. storočia sú takéto zmienky z Lentvory a z Horného Tisovníka.

Napríklad v roku 1657 uskutočnil kanonickú vizitáciu v Ľuboreči a jej filiách Dávid Láni z Dolnej Strehovej. Zistil, že obyvatelia Lentvory pochovávajú bez vedomia kňaza, ceremónie a nemajú dokonca ani vlastný cintorín.

Ani následné zákazy a tresty ale Lentvoranov nezmenili, keďže ešte o dve storočia neskôr ich evanjelický farár a básnik Daniel Maróthy napomínal, aby mŕtvych nepochovávali pri domoch a hrozil im, že ak si nezriadia cintorín, budú musieť mŕtvych pochovávať v deväť kilometrov vzdialenej Ľuboreči.

Zdroj RNDr. Ján Aláč

Pridaj komentár