Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Hámor v Štefanskej Hute

V roku 2016 prvýkrát návštevnosť Spišského hradu presiahla 200-tisíc turistov. Len dvadsať minút cesty od jedného z najpopulárnejších miest strednej Európy smerom na Gelnicu leží ďalšia pamiatka svetového významu. No sem, do Štefanskej Huty, návštevník skôr len zablúdi.

Kým dnes sa o regióne okolo bývalého hrdého banského mesta hovorí najmä v súvislosti s nezamestnanosťou a sociálnymi problémami, v 19. storočí udával tón v technologických riešeniach.

Štefanská Huta je miestnou časťou Kluknavy, dediny medzi Krompachmi a Margecanmi, a prvý zážitok prichádza už len cestou k nej. Do osady vedie jedinečný drevený most ponad Hornád – stále funkčná technická pamiatka z roku 1832. Autá ním prechádzajú dodnes.

Za mostom víta ľudí mohutná rozpadnutá budova. Vyzerá ako kaštieľ, a aj ju tak miestni prezývali. Je jednou z dvoch posledných spomienok na slávnu minulosť. Lebo stojíme na mieste, kde sa pred ani nie dvesto rokmi nachádzal komplex najmodernejších hutníckych zariadení tej doby. Práve tu, v Štefanskej Hute, pracovali najvýznamnejší odborníci.

Podnik na spracovanie a tavenie železa pri Kluknave postavili ako vzburu proti prísnym pravidlám kráľovského dvora. Do detailu premyslený areál. Ako druhí na svete vôbec vyskúšali elektrolýzu pri výrobe medi. Prví v Európe elektrolýzou vyrábali meď, striebro aj ortuť. Dotiahli sem železnicu, rudu nosila lanovka. Nezostalo takmer nič.

Ťažiari proti cisárskemu dvoru

Už v roku 1551 sa vôbec prvýkrát spomína železný hámor pri Kluknave. V 17. storočí vlastnili vtedajší správcovia Csákyovci dve prevádzky, ktoré prenajímali. Nájomca platil grófovi nielen ročné nájomné formou hotového výrobku – surového železa, ale zároveň bol povinný zásobovať zamestnancov potravinami a šatstvom. František Csáky prenajal železiareň v roku 1809 svojmu synovi Antonovi, no neskôr prestala pracovať.

Uhorská, a tým pádom najmä spišská meď bola v 18. a 19. storočí známa nielen v Európe, ale aj na iných kontinentoch. Tvorila až 12 percent vtedajšej svetovej produkcie. Rozvoj baníctva a hutníctva v Uhorsku bol však podmienený privilégiami od panovníka.

Aby bol hlas tunajších podnikateľov viac počuť, spojili sa v roku 1748 do Združenia hornouhorských ťažiarov, ktoré ich zastupovalo takmer 150 rokov. Išlo o spolok prevažne spišských, ale aj gemerských a abovských súkromných podnikateľov, drobných ťažobných spoločností a niektorých banských miest a obcí.

Cisársky dvor vtedy nútil drobné spoločnosti predávať meď v erárnych hutách v Smolníku a Starej Vode, kde zaviedli prísne limity pre obsah tohto kovu v rude. Ťažiarom sa to nepáčilo, preto si radšej začínali prenajímať alebo budovať vlastné huty.

O výstavbe v Kluknave rozhodlo valné zhromaždenie v roku 1843, predsedal mu Juraj IV. Andrássy. Odkúpili opustený areál a v rokoch 1847 až 1850 vybudovali novú hutu, ktorú pomenovali podľa vtedajšieho uhorského palatína Štefana.

Prebehli pokusné tavby a činnosť sa naplno rozbehla od roku 1853. Špecializovala sa na zhodnocovanie tetraedritových rúd s cieľom získať z nich meď, striebro, ortuť a antimón.

IMG_9194

Najmodernejšie zariadenia, najlepší odborníci

Pri výstavbe použili dômyselný princíp umiestnenia technologických uzlov v troch výškových stupňoch za sebou v poradí, v akom nasledovali hutnícke procesy. Toto nie je bežná dedina, každý priestor tu mal svoj význam. Tak napríklad ruda sa vozila na dnešné námestie. Odtiaľto putovala rovno na druhé podlažie huty, kde sa pražila.

Nasledovala destilácia ortuti, surové tavenie, výroba čiernej medi, amalgamácia. Budova amalgamácie ako pamiatka na túto precíznu sústavu stále stojí. Aj keď je o poschodie nižšie od námestia, vysoké múry v klasicistickom slohu sú neprehliadnuteľnou dominantnou. Tu sa výroba nekončila, prichádza redukčné tavenie, extrakcia a nakoniec pyrorafinácia.

Pre zabezpečenie elektriny a zásobovanie vodou vybudovali hať, umelý vodný náhon a podzemný kanál s majstrovskými samonosnými kamennými klenbami. Pod rozvalinami stále skrytý čaká na náhodných objaviteľov.

Išlo o komplex najmodernejších hutníckych zariadení, kde pracovali najvýznamnejší odborníci. Zamestnanci bývali priamo tu, v kolónii robotníckych domčekov. Mali vlastnú tehelňu krčmu i väznicu. Čosi prerobené ešte stojí, z laboratória je obytný dom.

Významne pomohlo vybudovanie železnice Košice – Bohumín a zriadenie stanice v Kluknave a vlečky do areálu huty v roku 1873. Vlaky zefektívnili a zlacnili prepravu a umožnili rýchlu distribúciu hotových výrobkov.

Kvalitná ruda sa míňala, prišla kríza

Napriek tomu sa postupne čoraz viac začala prejavovať kríza – od vyčerpania zásob kvalitných rúd, cez úpadok odbornej úrovne, sociálne pomery robotníkov až po ekonomické otázky súvisiace s nízkou cenou medi na svetových trhoch a celkovú stratovosť výroby.

Koncom 19. storočia zastávala uhorská produkcia medi tretie miesto vo svete a nastal problém s vyťažením najdostupnejších a najbohatších ložísk. Stále nižšie množstvo medených rúd viedlo k zastaveniu erárnej huty v Starej Vode, v prevádzke zostal len Smolník.

Združenie ťažiarov zrušilo všetky ostatné huty a výrobu sústredilo do jedinej v Kluknave. Správa z roku 1886 dokazuje krízu aj tu. Hoci obmedzovali ťažbu, na sklade boli nepredané zásoby ešte z roku 1883.

IMG_9137

Druhí na svete využili elektrolýzu

Posledným pokusom zachrániť Štefanskú hutu bolo zavedenie elektrolytickej technológie výroby medi. Skúsili ju ako druhí na svete, pred nami boli len Nemci. Barón Anton Leithner, bývalý riaditeľ lesov a hút združenia, nadviazal v roku 1883 kontakt s berlínskou firmou Siemens & Halske, ktorá robila pokusy s cieľom získať čistú meď.

Na základe spolupráce uviedli o rok neskôr v Štefanskej hute pokusne do činnosti elektrolytické zariadenie a po uspokojivých výsledkoch bol schválený návrh na zavedenie tejto progresívnej metódy. Elektrolytická rafinácia pozostávala z roztavenia čiernej medi, oxidácie a redukcie. Takáto meď bola čistá na 99 %.

Elektrolýza začala naplno fungovať 11. marca 1890 a bola prvá svojho druhu v bývalom Uhorsku. Zároveň išlo o prvú továreň v Európe, kde elektrolýzou vyrábali zároveň meď, striebro a ortuť.

Huta Štefan ako symbol konca éry

Napriek technologickej vyspelosti závodu sa proces postupného úpadku baníctva nedal zastaviť a huta ukončila svoju činnosť v roku 1897, rok po rozpustení Združenia hornouhorských ťažiarov.

Zatvorením sa skončilo najvýznamnejšie obdobie nielen medenorudného baníctva, ale aj hutníctva v Spišsko-gemerskom Rudohorí.

Hutu prevzala Banská a hutná spoločnosť arcikniežaťa Friedricha Habsburgského v roku 1899 a spravovala ju do konca druhej svetovej vojny. Areál slúžil ako prekladacia stanica unikátnej železnice Máriahuta – Žakarovce. Táto prvá zubačka v Uhorsku dokázala prekonať aj zložitý horský terén. Pražená ruda putovala cez kopec visutou lanovkou do Kluknavy na hlavnú železničnú trať Košice – Bohumín. Spätne do závodu v Žakarovciach smeroval koks a ďalší materiál.

Keď spoločnosť arcikniežaťa získala hutu, využila aj existujúce zariadenia na vybudovanie hydroelektrárne. Z Kluknavy postavili vedenie k renovovanej hydroelektrárni a elektrocentrále v Máriahute pri Gelnici. Hrádza definitívne zmizla v 70. rokoch, keď ju odstrelili.

Prechádzka po dedine dnes odkrýva len málo z tohto príbehu. Padajúca budova správy komplexu aj výroby ani zďaleka nenaznačujú rozsah a podobu z minulosti. Okoloidúcim neprezradia nič zo svojej vtedajšej vyspelej technologickej úrovne a navyše ďalej chátrajú. Jedna ako vyhlásená pamiatka. Odborníci sa zhodujú, že Štefanská Huta by si zaslúžila pamiatkovú ochranu ako celok. Ešte nie je úplne neskoro.

Zdroj kamnaspisi.sk  keturist.sk  Korzár

Komentáre: 2

    Pridaj komentár