Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Glejona Liptovský Mikuláš

cca 1900
posledné ruiny

Roky opustený zarastený areál, torzo poslednej budovy a dva komíny, z toho jeden unikát. Taký je pohľad na bývalú továreň na glej v Liptovskom Mikuláši v roku 2017.

Na mieste najprv stála výrobňa kolomaže bratov Ringovcov. V roku 1897 ju získali Dávid a Hugo Kammerovci. Spracovávali v nej kosti na spodium – živočíšne uhlie, kostnú múčku a kostný tuk.

Po roku 1902 továreň odkúpila Prvá peštianska továreň na spodium a glej. Výrobné objekty zväčšili a sortiment rozšíril o kostný a kožný glej. V roku 1918 továreň prevzala Akciová továreň na glej a umelé hnojivá Liptovský Svätý Mikuláš.

Po požiari v roku 1920 ju museli vo veľkom rozsahu rekonštruovať, výrobu rozšírili. Následne 14 rokov továreň nepracovala.

Obytná zóna sa nekonala

Výroba kožného gleja sa rozbehla opäť v máji 1940 a pribudla v nej aj mydláreň. Podnik v roku 1945 zoštátnili a stal sa súčasťou Kožiarskych závodov. Mali sedem prevádzok, číslom 6 bola aj Glejona v Palúdzke.

V 90. rokoch skončila fabrika opäť v súkromných rukách a glej sa v nej vyrábal zhruba do roku 2000. V súčasnosti je areál Glejony opustený, objekty už dávno vyrabovali. Stojí skelet poslednej budovy z roku 1921 i unikátny komín s vodojemom.

Areál má rozlohu približne dva a pol hektára. Súčasní majitelia chceli na pozemkoch vybudovať obytnú zónu s približne dvesto tridsiatimi bytmi pre Britov a Írov. Prišla však kríza a projekt padol.

DJI_0006

Odpad ako perspektívna surovina

Areál fabriky bol dôkazom prirodzenej strategickej, priemyselnej a obchodníckej schopnosti mikulášskych podnikateľov na prelome 19. a 20. storočia. Prakticky už vtedy dokázali, že odpad je perspektívna surovina.

“Z detstva si pamätám, že v areáli podniku boli aj rodinné domy. Bývali v nich zamestnanci. Mal som odtiaľ aj spolužiakov, celé dni sme trávili v areáli fabriky. Vystrájali sme tam, no napriek tomu nás brali ako jej súčasť. Keď sme sa niekoľko dní neukázali, zamestnancom sme chýbali, pýtali sa na nás, hľadali nás, kde sme,” spomína Vladimír Kružliak.

Vo fabrike, ktorú volali aj koštialeň, sa vo veľkom vyrábal perličkový glej. Prírodné lepidlo vyzeralo ako šošovica a bolo veľmi vyhľadávané. Perličky sa dávali do vody a varili sa, aby sa rozpustili.

Lepidlo sa využívalo sa v chemickom, drevárskom či polygrafickom priemysle a vyvážalo sa takmer do celej Európy.

“Bola to jedna z mála fabrík, ktorá vyrábala glej. Neskôr, s postupom technológií, prírodné lepidlo vytlačili nové, jednoduchšie, ľahšie aplikovateľné a možno i lacnejšie lepidlá. Dopyt po gleji postupne klesal,” vysvetlil jeden z dlhoročných bývalých zamestnancov Kožiarskych závodov.

DJI_0001

Desaťmetrová kopa kostí

Továreň od obytnej štvrte oddeľoval plot. Hneď za ním skladovali kosti, ktoré vozili autá každý deň. Buldozér ich zhŕňal na veľkú kopu, ktorá mala niekedy aj desať metrov. Prevádzka vo fabrike bola veľmi špinavá.

“Pamätám si, že keď k nám prišla návšteva, nikdy sa dlho nezdržala, zápach jednoducho nezvládli,“ zaspomínal Vladimír Kružliak.

Potom sa hygienické predpisy na skladovanie kostí sprísnili a situácia sa zlepšila. Neskôr sa glej vyrábal z odpadu, ktorý vznikal pri spracovaní surových koží. Nepríjemný zápach sa trochu zmiernil, ale nezmizol.

Zdroj Náš Mikuláš  KOTP  fabriky.cz

Komentáre: 3

  • Dobrý deň,
    vo vete: “Lepidlo sa využívalo sa v chemickom, drevárskom či polygrafickom priemysle a vyvážalo sa takmer do celej Európy”, máte chybu.

  • Veru Jozko smradu tam bolo a skorcov co tam bolo t sa lovilo a potkany habadej

  • Bol som tam pozrieť s kamarátmi. Fakt tam už moc toho neni. Je tam mnoho ruin z ostatných budov, dajú sa tam nájsť aj rôzne staré veci. Chodia tam ale týpci fajčiť, takže si dajte pozor ak tam pôjdete. Prespávajú tam aj bezdomovci.

    Pridaj komentár