Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Gemerské spojky

1940
opustené

Lesy Gemera skrývajú trať duchov. Odvážnu železnicu, ktorú nikdy nedokončili a nikdy ňou neprešiel žiadny vlak. Zostáva iba pamiatkou na nezmyselné predvojnové a vojnové časy. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 pripadol juh Slovenska Maďarsku a z trate spájajúcej stredné Slovensko s východom zostali len izolované navzájom neprepojené úseky.

Takzvané gemerské spojky mali tento problém vyriešiť ako náhrada za úseky Muráň – Plešivec a prepojenie Dobšinej s Rožňavou. Mali byť tri: na úseku Tisovec – Revúca, Chyžnianska Voda, teda dnešný Lubeník – Slavošovce a Štítnik – Nižná Slaná. Posledná bola v pláne až po dokončení prvých dvoch. K tomu ale nikdy neprišlo.

Na zložitý terén boli jedinou možnou odpoveďou tunely a mosty. Pretínali celé hory a dnes sú napriek svojej veľkosti dobre skryté v porastoch.

Tunel s kvapľovou výzdobou

Ako číslo jedna nesie označenie dvojkilometrový tunel pod Dielikom od Tisovca k Muráňu. K slávnostnému začatiu prác došlo v novembri 1940 za účasti vtedajšieho ministra dopravy a verejných prác Júliusa Stana v lokalite Šťavica, ktorá bola tradičným miestom oddychu a majálesov.

Išlo o veľkú udalosť v živote Tisovca, pri ktorej účinkoval spevokol, boli prítomní žiaci miestnych škôl a občania mesta. Na slávnosti sa zúčastnil aj bývalý bulharský cár Ferdinand I., ktorý bol v tom čase práve na území Slovenska.

Samotný tunel začali stavať v polovici januára 1941, prerazili ho za menej než rok. Prevažnú časť budovali v kombinácii s betónom a z tesaných skál, ktorých použili takmer 200-tisíc kusov. Pár mesiacov pred vypuknutím SNP v roku 1944 bol skoro hotový.

Tunel pod Dielikom je unikátny najmä faktom, že sa nachádza na strete dvoch geologických štruktúr – na tisovskej strane sú krasové a na revúckej nekrasové horniny. „To znamená, že nebol na kompaktnej skale, ale viedol cez všelijaké travertíny či pramene a z toho dôvodu sa od tisovskej strany zavalil, kde to je podmáčané. Potok tečie ponad pramene blízko tunela, tak sa klenba z tejto strany prevalila,“ povedal Dušan Hutka zo Speleoklubu Tisovec pre portál Rimava.

Stavba vo výške 500 metrov nad morom pretína viacero jaskýň a v jej útrobách sa tvorí kvapľová výzdoba.

Ďalším dôvodom prevalenia sú nedokončené oporné múry na tisovskej strane. Stavebnú jamu odvodňovali štôlňou, ktorá bola napojená na potok. Jej výdreva začala po čase hniť, až nakoniec voda zaplavila tunel v dĺžke asi 500 metrov. Vtedajším pracovníkom stačilo kopať možno dva týždne, aby sa predišlo zaplaveniu. Hodnotu tunela k 1.januáru 1949 vyčíslili na 349,4 miliónov Kčs.

V 80. rokoch sa vraj uvažovalo o tuneli ako o sklade rakiet. Potom v ňom chceli skladovať zeleninu. Ani to nevyšlo. Miesto si ale obľúbili netopiere. V roku 1997 vyhlásili Tunel pod Dielikom za Chránený areál, jedno z najvýznamnejších stredoeurópskych zimovísk netopierov. Ich početnosť sa v rokoch 1993 až 1997 pohybovala od 2000 do 10-tisíc jedincov. Celkovo tu narátali jedenásť druhov.

Koluje aj historka o tragédii, ktorá sa tu údajne odohrala. Vo vodách tunela vraj niekto nasadil ryby – a istý dobrodruh sa vydal na ich lov. Nie však udicou, ale trhavinou. Zámer usmrtiť všetky ryby a potom ich pozbierať sa mu pomstil – trhavina explodovala predčasne a zabila ho.

Tunel Dielik nebol jedinou stavbou na trati do Revúcej. Ďalšie objekty zostali podobne nedokončené, niekde vidno piliere viaduktov, inde podporné múry trate.

Most odnikiaľ nikam

Druhý úsek gemerských spojok z Lubeníka do Slavošoviec ukrýva dva tunely, v pláne bolo aj dvanásť mostných objektov. Jeden z nich sa svojou veľkosťou vymyká bežným rozmerom. Koprášsky alebo tiež Mníšanský viadukt prekonáva údolie pri Magnezitovciach.

Rastie do výšky 38 metrov a s dĺžkou 120 metrov je dominantou okolitej krajiny. Fascinujúci je pohľad na klenutú železobetónovú stavbu vedúcu odnikiaľ nikam. Koľanice tu nikdy nepoložili.

Hneď za viadkutom sa začína kratší, Koprášsky tunel, ktorý postavili v roku 1941. Napriek dopravným a zásobovacím ťažkostiam to robotníkom trvalo len niekoľko mesiacov. Je dlhý 245 metrov a smerová odchýlka pri jeho razení nebola väčšia ako jeden milimeter. V dĺžke sa stala chyba iba 2,5 milimetra, vo výške 7 milimetrov. Tunelová rúra je vyložená tvárnicami a slavošovský portál postavili z bieleho kameňa.

Tunel pred časom núkala obec do prenájmu alebo na odkúpenie, napríklad na pestovanie šampiňónov. Predtým sa využíval ako sklad ovocia.

Najdlhším cyklotunelom Európy

Ak budeme pokračovať po náznakoch starej trate, zanedlho sa dostaneme k portálu najznámejšej stavby gemerských spojok, Slavošovskému tunelu. Meria takmer dva a pol kilometra, má tvar písmena S a prejsť ním trvá asi 45 minút. Sem-tam ho zaplaví, no inak miestni vnútri zvyknú organizovať rôzne akcie vrátane koncertov, keďže je tu dobrá akustika.

Ide tiež o najdlhší cyklotunel v Európe a tretí najdlhší na svete vôbec, prechádza ním oficiálna cyklotrasa. Len si netreba zabudnúť osvetlenie. Tunel využívali na skrátenie cesty aj futbalisti, keď išli na zápas do Magnezitoviec alebo do Jelšavy.

Na stenách miestami vidno sintrovú výzdobu ako v jaskyniach a vápencové stalaktity staré sedemdesiat rokov. Stavebný materiál na tunel vyrábali aj hluchonemí kamenári z Kremnice, niektoré ručne opracované žulové kvádre vážia dvesto kilogramov.

Slavošovský tunel pod vrchom Homôlka stavalo 700 robotníkov v rokoch 1941 až 1944 a jeho realizácia bola najmä strategickým záujmom Slavošovských papierní. Na slávnostné otvorenie prišli aj vtedajší slovenskí ministri Styk a Pružina.

Ešte v roku otvorenia vyhodili nedokončený východný portál do vzduchu partizáni, lebo sa obávali, že by tadiaľ mohli preniknúť nemecké vojská. Posledné práce prebehli v roku 1949, ale to už tunel stratil opodstatnenie.

Územie dovtedy pripojené k Maďarsku sa medzitým vrátilo Československu a drahý projekt zastavili.

Jedinou dodnes funkčnou súčasťou trate je takzvaný tunel číslo dva – 770 metrov dlhý Tisovecký tunel na trase z Tisovca do Pohronskej Polhory, na ktorej dnes občas premáva aj jedinečná parná zubačka. Jej prevádzku spustili už v roku 1896 najmä pre potreby hutníckeho priemyslu. Od roku 2008 je tiež kultúrnou pamiatkou.

Pridaj komentár