Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Etelka huta v Nižnej Slanej

Patrí k najkrajším peciam na Slovensku. Je technickou pamiatkou a významným dokumentom železiarskej výroby v strednej Európe. A donedávna bolo len otázkou času, kedy sa rozsype.

Vysoká pec Etelka huta v katastri Nižnej Slanej chátrala pod tlakom nezáujmu súkromných vlastníkov z Ukrajiny a poctivej práce zlodejov, ktorí z nej odnášali kovové, ale aj drevené časti a stavebný materiál.

V decembri 2014 sa však podarilo dostať pamiatku pod neziskovú organizáciu Barbora, ktorá ju plánuje zrekonštruovať v spolupráci so Združením baníckych spolkov a cechov Slovenska.

Víziou je dostať Etelku do stavu z roku 1910. Má byť súčasťou projektu Železná cesta Slovenska.

Miesto pre múzeum

„Tieto priestory sa snažíme rekultivovať a reštaurovať tak, aby slúžili na zriadenie banskej a hutníckej expozície. Predpokladáme účasť spolkov z Rožňavy, Dobšinej a ľudí s baníckou minulosťou z Nižnej Slanej. Veľmi úzko spolupracujeme so starostom Nižnej Slanej, ktorý nám pomáha rýchlejšie vybavovať formality na úradoch. V súčasnosti to vyzerá tak, že rekultivujeme pozemky, odstraňujeme náletové dreviny a zabezpečujeme vstupy tak, aby nedochádzalo k následným demoláciám tejto kultúrnej pamiatky,“ povedal Korzáru Jirko Vitáloš, zakladateľ n. o. Barbora.

„Spolupracujeme s fakultou architektúry v Bratislave, kde nám vypracovávajú projekt. Veľa vecí závisí od získaní finančných prostriedkov. Zatiaľ rokujeme so štátnymi inštitúciami o možnej podpore,“ doplnil Vitáloš.

Starosta Nižnej Slanej Ján Vieloha (Smer) vraví, že pomohli napríklad s vybavením povolenia na výrub drevín, aby sa práce nenaťahovali a promptne sa vyriešili potrebné záležitosti.Ukrajinskí podnikatelia využívali pozemok na skladovacie a iné účely. Dnes už na ňom nie sú žiadne zariadenia alebo veci, ktoré by dokumentovali predchádzajúci stav areálu alebo históriu.

Časy najväčšej slávy

Vysokú pec dal postaviť v roku 1867  gróf Emanuel Andrássy na mieste dvoch štarších pecí. Pomenoval ju po svojej matke. Po otcovi nesie meno neďaleká huta Karol.

Železiarsky gróf Emanuel Andrássy sa v šesťdesiatych rokoch 19. storočia významne pričinil o oživenie železiarskej výroby na Gemeri.

Etelka huta bola v prevádzke v čase najväčšieho rozmachu hutníctva a baníctva, v rokoch 1867 – 1907. Z niekdajšieho rozsiahleho podniku sa ako-tak zachovala hutná budova s vysokou pecou.

V peciach v Nižnej Slanej tavili železné rudy z ložísk Gampeľ (Goppel) a Ignác na území Gočova a Manó na území Nižnej Slanej. Tieto banské pracoviská sa v roku 1872 spojili úzkokoľajovou železnicou, po ktorej sa dopravovali rudy do pražiacich pecí a vysokej pece Etelka.

Investícia do Etelky huty sa Andrássymu oplatila. Nová prevádzka produkovala surové železo, ktoré malo svoj odbyt v erárnych železiarňach pri Hronci.

Pribudla elektráreň

V roku 1877 zmodernizoval Andrássy výrobu najmä výstavbou elektrárne. Vzhľadom na to, že tu išlo o výrobu elektrickej energie pre účely závodu a mnohé obce na Slovensku prišli do prvého kontaktu s elektrinou až o šesťdesiat i sedemdesiat rokov neskôr, ide o jasný príklad významu postavenia vtedajšieho Gemera a jeho baníckych i hutníckych aktivít.

Keď v roku 1907 ukončili prevádzku huty, už nepatrila Andrássyovcom, pretože Emanuelov syn Gejza Andrássy bane a huty predal v roku 1900 Rimamuránsko – Šalgotariánskej železorudnej účastinárskej spoločnosti.

Vysoká pec Etelky mala výšku 11 metrov, objem 60 m3, pilierovú konštrukciu a otvorenú hruď, odborne nistej. Na ohrev vzduchu slúžil liatinový ohrievač, vysokopecné dúchadlo bolo poháňané vodným kolesom.

Vo vysokej peci sa zhutňovala sideritová ruda a hnedele, na praženie rudy slúžilo osem pražiacich pecí. Ročná výroba surového železa sa pohybovala od 3500 ton (v roku 1868) po 6300 ton (1898).

Snahy z roku 1910

Určité snahy o využitie objektu nastali v roku 1910, keď hutu upravili na mokrú gravitačnú úpravňu rudy. Tá sa ale eosvedčila. Etelka zostala v areáli Železorudných baní ako skladový priestor.

Po skončení druhej svetovej vojny prešli všetky veľké podniky pod národnú správu a 1. januára 1946 vznikol národný podnik Železorudné bane so sídlom v Spišskej Novej Vsi, do ktorého patril neskôr aj závod Siderit. V roku 2008 musel Siderit zastaviť výrobu a skrachoval.

Časť výrobného areálu prešla spolu s Etelkou do rúk spomínanej súkromnej firmy, ktorá sa o pamiatku nezaujímala.

Komentáre: 1

  • Borovský 5. mája 2017

    Privital by som popis prístupovej cesty pre tých, ktorí by mali záujem pozrieť sa na skutkový stav zblízka. Prípadne pre tých, ktorí by chceli bigádnicky pomôcť. Nepripravuje sa nejaká výzva s popisom ako pomáhať? Alebo návrh jedného víkendu – dňa pre tých, čo by sa chceli zúčastnili na rekultivácii okolia alebo na nejakých prácach pri reštaurovaní?

    Pridaj komentár