Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Dúbravské bane

16. storočie
chátra

Ešte v 90. rokoch tu ťažili antimón pre československý zbrojársky priemysel a hlboko v nízkotatranskej doline zostal ukrytý rozsiahly banský komplex. Banský vozík je v dedine Dúbrava bežnou záhradnou dekoráciou. Za ňou sa začína hustý smrekový les. Presvitajúce slnko, mach, potok a potom už len otvorená rampa, opustená vrátnica, banský vláčik a továreň.

Po roku 1989 došlo k postupnému útlmu rudného baníctva v doline. Dopyt po surovine rapídne klesol a v roku 1992 sa ťažba v dúbravských baniach úplne zastavila. Nehnuteľný majetok Štátneho podniku Rudné bane sa postupne stal nadbytočný.

V súčasnosti je väčšina z neho v súkromných rukách. Štôlne a ložiská ostali štátne. O investície v oblasti sa zaujímali aj iné spoločnosti podnikajúce v cestovnom ruchu, z veľkých zámerov zatiaľ nič nerealizovali.

Strategické bane

V doline pod hrebeňom Nízkych Tatier sa ťažil antimón už od 16. storočia. Nemecký učenec Georgius Agricola spomína bane vo svojich spisoch.

Ťažké podmienky, namáhavá práca či zlé vetranie pri olejových lampách sú následkom toho, že ťažiari zavčasu umierajú a odovzdávajú banské oprávnenia vdovám, ktoré sa vydávajú za ďalšieho ťažiara. Agricola ako lekár vo svojom diele uvádza, že vetracie pomery boli veľmi nepriaznivé, v dôsledku čoho baníci predčasne umierajú a nie je zvláštnosťou, že vdovy po nich sa vydávajú aj sedemkrát.

Priemyselná ťažba sa začala počas druhej svetovej vojny. Antimón bol a stále je dôležitou súčasťou zbrojárskeho priemyslu. Pridáva sa do ocele, ktorá je vďaka nemu pružnejšia. Hlaveň dela z ocele bez prímesi antimónu by sa po výstrele rozsypala.

V súčasnosti sa antimón ťaží v dvoch veľkobaniach v Číne a Bolívii. Ich produkcia je taká vysoká, že dokáže pokryť potreby celého sveta. Kým pri Dúbrave dobývali niekoľkocentimetrovú žilu, v Číne majú ložiská hrubé aj niekoľko desiatok metrov.

Dúbravské bane boli pre Československo strategické, pretože krajina patrila v druhej polovici minulého storočia k zbrojárskej špičke. Išlo o najvyššie položené bane na antimón v strednej Európe. Rudu získavali z dvoch úsekov –  Dechtárka a Predpekelné. Rúbaninu odtiaľ znášali lanovky, tá na Predpekelnú mala dĺžku 1,4 kilometra.

„Môj otec bane otváral a ja som ich musel zatvoriť. Keby žil, bol by z toho veľmi sklamaný, pretože sa v nich poriadne nadreli,“ priblížil Jaroslav Blaško, ktorý bol v tom čase riaditeľom dúbravských baní.

Zamestnávali takmer tristo ľudí z okolitých obcí. Keď došlo k útlmu, väčšina z nich zostala bez práce alebo išla na predčasný dôchodok. Likvidácia trvala ešte niekoľko rokov, ale zabezpečovali ju už len desiatky z pôvodných pracovníkov.

Súčasťou banského areálu bola aj úpravovňa na prvotné spracovanie rudy. Po zatvorení štôlní ju predali do Južnej Ameriky a časť peňazí dostali prepustení baníci ako odstupné.

Fáral aj riaditeľ

„Pracovali sme so špičkovými technológiami, ale podmienky boli veľmi náročné. Fárali sme v chodbách, ktoré mali výšku meter tridsať,“ povedal Blaško pre Náš Liptov, ktorý v dúbravských baniach odpracoval viac ako pätnásť rokov a prešiel všetkými pozíciami. Nezažil ani jeden smrteľný úraz.

Pretože chlapi boli v podzemí pod vplyvom ionizačného žiarenia, ich kariéra sa končila povinne po 2100 odfáraných zmenách. Fáraniu sa nevyhli ani vyšší funkcionári vrátane riaditeľa.

Natáčal sa tu normalizačný film Tereza (1975) so Štefanom Kvietikom, Marošom Kramárom či Milanom Kňažkom. Pointa? No predsa hľadanie antimónu! Jedna replika za všetky: “Ak Terezka do výplaty neporodí antimón, hľadajte si novú partu!”

Dúbravské bane mali okolo 60 úvodných štôlní, ktoré siahali až do hĺbky 300 metrov. Každý rok v nich vykopali tri kilometre nových chodieb. Baníci ročne vyťažili okolo 50-tisíc ton rudy. Zisk čistého kovu sa pohyboval okolo váhy 500 ton.

Pri dobývaní rudy narazili baníci občas aj na zlato, striebro alebo meď. Nešlo o nič výnimočné, Nízke Tatry boli aj náleziskom vzácnych kovov. Ťažili ich napríklad v neďalekej Magurke nad Partizánskou Ľupčou.

Smrť bola pomalá a bolestivá

Muži v dúbravských baniach pracovali na dve zmeny, úpravovňa rudy na povrchu bola v prevádzke nepretržite. Jej obsluha pracovala na tri osemhodinové zmeny.

V období socializmu zarábali baníci asi dvojnásobne viac ako ostatní robotníci.

Výhodou bol aj skorší nástup do dôchodku vo veku 55 rokov. Kedysi mali toto privilégium len dve profesie, okrem baníkov aj tanečníci baletu. Vo veku okolo 40 rokov mali tak zničené nohy, najmä členky, že už nemohli pokračovať a v mnohých prípadoch nemohli fyzicky pracovať vôbec.

„V podzemí je málo kyslíka, preto musí chlap vynaložiť viac fyzickej námahy ako na povrchu. Veľa mužov tiež trpelo chorobami z povolania,“ vysvetlil Jaroslav Blaško. Medzi najčastejšie zdravotné komplikácie baníkov patrili napríklad silikóza a vazoneuróza.

Prvú zapríčiňovali mikroskopické čiastočky prachu, ktoré im postupne zanášali pľúca. Chorí dýchali čoraz ťažšie a v najhorších prípadoch zomierali dlho a v silných bolestiach.

Vazoneuróza je ochorenie ciev a spôsobujú ho dlhodobé otrasy a vibrácie. Baníci, ktorí roky pracovali napríklad s vŕtačkami, mali zle prekrvené končatiny, obelené prsty a problémy s kĺbmi a svalmi.

Zdroje Náš Mikuláš krajinazaskolou.cz

Komentáre: 3

  • Martin Klepac 2. mája 2017

    Ako dobre, že bane sú zavreté a nikto už v budúcnosti nebude zomierať 40-50 ročný!
    Smutné je, že bývalí baníci stále zomierajú na následky svojej práce.

  • Rudné bane Dúbrava- historické fotografie

    https://www.youtube.com/watch?v=g2iWpKQN7LI

  • Mali ste napisat aj nieco o tom, ako to tam vsetko skupila Penta a teraz tam stavia obrovsky hotel za miliony…..

    Pridaj komentár