Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Danubius – Cvernovka na Trnavskej ceste

1907
chátra ako pamiatka

Svojim secesným nádychom pripomína hrad, ale v skutočnosti patrí medzi najkrajšie priemyselné pamiatky v Bratislave. Bývalá cvernová továreň (Danubius – cvernovka) na Trnavskej ceste chátra vo vlastníctve spoločnosti IMMOEAST Slovakia po tom, ako vyhorela v roku 2011 počas hudobného festivalu Uprising.

V blízkosti je stavebný ruch a ešte pred pár rokmi sa hovorilo, že aj Danubius sa napojí na developerské projekty Jégeho alej a Greenfields. Odvtedy sa navonok nič nezmenilo, národná kultúrna pamiatka má zadebnené okná a do jej areálu sa normálne nedostanete.

Vznik továrne spadá do obdobia tzv. druhej vlny priemyselnej revolúcie v Uhorsku. Továreň Danubius – textilné závody, účastinná spoločnosť bola zapísaná do živnostenského registra v Bratislave 14. júna 1909. Od tohto dátumu začala spracúvať egyptskú, tureckú a americkú bavlnu. Na niekoľkých desiatkach najmodernejších strojov anglickej značky Platt s celkovým počtom vretien 33 838 sa vyrábala česaná priadza, mykaná priadza a priadza na potáčoch.

Po druhej svetovej vojne nastalo krátke obdobie útlmu a v roku 1958 prebehla v národnom podniku Závody Medzinárodného dňa žien (podnik dostal nový názov slávnostne 8. marca 1952) rekonštrukcia strojového vybavenia. Staršie stroje nahradili sovietskymi, talianskymi, československými a rumunskými. Napriek tomu sa ešte v roku 1983 vo výrobe používali dva pôvodné anglické stroje.

Autorom projektu továrne bol viedenský architekt Mayereder. Stavbu realizovala spoločnosť Pittel a Brauseweter, ktorá stála aj za Cvernovkou na Páričkovej, Klingerkou, objektmi pre Dynamitku a podieľala sa aj na stavbe Modrého kostolíka či Reduty.

Hlavná budova bola postavená novátorskou technológiou železobetónových konštrukcií, a to krátko po objavení nového konštrukčného prvku – železobetónového trámu umožňujúceho realizovať konštrukcie na väčšie rozpätia podopierané piliermi.

Tuhým spojením dosky s trámom vzniká jednoliata stropná konštrukcia, pričom časť dosky staticky spolupôsobí s trámom v tzv. priereze T. Tento konštrukčný princíp objavil francúzsky inžinier François Hennebique v roku 1892, štvrť storočia po vynájdení Monierovej železobetónovej dosky.

V Danubiuse našiel plné uplatnenie. Zabudovaná železobetónová Hennebiqueová sústava mala rozhodujúci vplyv na konštrukčné zjednodušenie a stabilitu skeletov v budovách. Interiér je aj vďaka tomu priestrannou halou naprieč všetkými podlažiami. Jednotlivé podlažia sú osvetlené z každej strany veľkými oknami.

Technické poňatie vnútornej dispozície objektu bolo v súlade s dobovými trendmi. Pre architektúru tovární rakúsko–uhorských miest postavených pred prvou svetovou vojnou bolo charakteristické spájanie dvoch v podstate protichodných slohových pojatí. Jedno vychádzalo z ukrytia progresívneho konštrukčného riešenia a druhé z funkčnej dispozície v historizmom inšpirovanej architektonickej forme.

Stavebný inžinier Vojtech Kozakovič, ktorého firma bola v roku 1993 poverená posúdením spoľahlivosti konštrukcií v Danubiuse, spomína, že aj po desaťročiach slúžili konštrukcie veľmi dobre a nebolo ich treba zosilniť ani podoprieť.

• Zdroje: Ľuboš Vodička, Vojtech Kozakovič

Pridaj komentár