Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Čiernohorské kúpele

História Čiernohorských kúpeľov sa nepriamo začala v Jeseníku na Morave, kde pracoval v Priessnitzovom vodoliečebnom ústave v Gräfenbergu Ľudovít Kornidesz. Po osvojení si tzv. Priessnitzovej metódy vodoliečby prišiel na rodný Spiš, kde plánoval postaviť podobné kúpele.

Oblasť medzi Hnilčíkom a Nálepkovom bola bohatá na pramene – aj keď nie minerálnej liečivej vody, tak aspoň studenej a čistej – a navyše bola chránená pred nepríjemným vetrom.

V roku 1847 preto založil pod horou Schwarzenberg malé klimatické kúpele, ktoré sa stali prvým vodoliečebným ústavom v Uhorsku.

Procedúry Priessnitzovej vodoliečebnej metódy pozostávali z umývania tela v studenej vode, jeho drhnutia a nožného, polovičného, sedacieho a napokon telového kúpeľa. Ďalej to bolo sprchovanie, parný kúpeľ v špeciálnych skriniach, suchý zábal a potenie, pohyb na čerstvom vzduchu, slnenie a slatinné kúpele.

Okrem toho bola základným pilierom vodoliečby aj prísna diéta, ranný telocvik a pitie studenej vody. Súčasťou terapie boli aj prechádzky do prírody v okolí kúpeľov.

Procedúry boli pod prísnym lekárskym dozorom a úroveň Čiernohorských kúpeľov bola porovnateľná s materským Priessnitzovým ústavom v Jeseníkoch. V roku 1889 vymenovali za kúpeľného lekára Gusztáva Bartscha, ktorý po šiestich rokoch pôsobenia napísal o týchto kúpeľoch aj knihu.

Na počesť maďarského básnika

Hneď v prvú sezónu sa tu liečilo 79 chorých, v areáli vtedy stála jedna kúpeľná budova a dve ubytovne.

V roku 1848 vypukla revolúcia a pri prechode vojska Spišom vyrabovali aj mladé Čiernohorské kúpele. Takto prečkali až do roku 1853, kedy sa ich ujal levočský podnikateľ Viliam Lumnitzer, ktorý ich opravil a opäť sprevádzkoval.

Navyše sám vycestoval do Gräfenbergu, kde si osvojil princípy Priessnitzovej metódy a po návrate vyškolil svojich zamestnancov. Kúpele rýchlo rástli a stali sa obľúbeným ústavom v celom Uhorsku. Od roku 1853 do roku 1881 sa tu liečilo až 4847 pacientov.

K rastúcej návštevnosti prispelo aj sprevádzkovanie Košicko – bohumínskej železnice v roku 1872. Od stanice v Spišskej Novej Vsi sa kúpeľní hostia do Čiernohorských kúpeľov vozili fiakrami, neskôr autobusmi.

V roku 1866 sa v kúpeľoch liečil Mihály Tompa, jeden z najvýznamnejších maďarských romantických básnikov 19. storočia. Na jeho počesť postavili v 80. rokoch 19. storočia novú vilu, ktorá dostala meno Tompa.

Okrem toho v roku 1888 pribudla aj jeho busta na žulovom podstavci. Traduje sa, že pamätník postavili na mieste, kde Tompa rád sedával a písal svoje verše. Bustu po roku 1918 buď odstránili, alebo ju niekto ukradol.

Kostolík, kolkáreň aj fontána

V 80. rokov 19. storočia prešli Čiernohorské kúpele prestavbou, ktorá im na dlhé roky zmenila tvár na moderne vyzerajúci komplex s budovami v typickej hrazdenej architektúre. Konštrukcia však bola vhodná len na bývanie len v teplejších mesiacoch. Sezóna trvala od mája do októbra.

V roku 1888 tu stálo sedem domov s kapacitou zhruba 100 izieb. Areál tvorili budovy Újgyógyház (po roku 1918 Nový dom, za socializmu Jánošík), Etkezó (neskôr Vila Hana, za socializmu rozdelená na: Dolná Hana, Horná Hana a Pionier), Széchenyi-ház (po r. 1918 Vila Irena), Thököli-ház (po prvej svetovej vojne už neexistoval) a Tompa-ház (Vila Tompa).

Okrem nich sa v areáli nachádzali aj kostolík sv. Anny, evanjelická kaplnka, kolkáreň, fontána, tenisové ihrisko, stajne (neskôr garáže), oddychové pavilóny a altánky.

Základnou podmienkou pre vznik vodoliečebných kúpeľov bol dostatok výdatných prameňov. Uvádza sa, že pod Čiernou horou ich vyvieralo až 14. Tie najvýznamnejšie dostali mená a zaradili ich medzi liečebné pramene.

Pri hudobnom pavilóne vyvieral Hlavný prameň (Főforrás). Okrem neho boli v okolí ešte pramene Amália, Klotilda, Kornidesz, Priessnitz a Popoluška. Spájali ich udržiavané chodníčky.

Z Priessnitzovho prameňa vznikal potôčik, ktorý viedol cez kúpele a dostal meno po prameni. Dnes ho poznáme ako Čiernohorský potok.

Významné centrum Spiša

Návštevnosť kúpeľov sa pohybovala okolo 400 hostí ročne. V roku 1898 bolo k dispozícii 124 izieb. Obľúbenosť stúpala až do roku 1918, keď sa skončila prvá svetová vojna.

Po vzniku prvej ČSR prišli kúpele hlavne o početnú klientelu z Maďarska. Stále však boli skvele vybavené, veď v tomto období sa do opravy budov a nového zariadenia investovalo až 450-tisíc korún. V roku 1927 prišlo 447 hostí, z toho asi polovica boli cudzinci.

V medzivojnovom období bol majiteľom kúpeľov Vincent “Čenek” Fargaš, ktorý v nich aj býval. V rovnakom období mal prenajaté aj neďaleké Novoveské kúpele (Iglófüred).

Rozvoj na krátky čas prerušil mohutný požiar, ktorý vypukol v noci dňa 3. februára 1932 vo Vile Hana a trval až 40 hodín. Škodu odhadli na 800-tisíc korún.

Ešte v tom roku sa začala oprava a prestavba Vily Hana, po ktorej stratila svoj pôvodný hrazdený vzhľad, a získala nový – funkcionalistický. Po niekoľkých neskorších úpravách z čias socializmu dosiahla súčasnú podobu. V 30. rokoch 20. storočia investoval Fargaš aj do výstavby bazéna.

Čiernohorské kúpele boli tiež významným spoločenským centrom Spiša. Usporadúvali sa tu rôzne stretnutia, prednášky či konferencie.

Nevýhodou však bolo zlé spojenie medzi železničnou stanicou v Spišskej Novej Vsi a kúpeľami. Tento problém riešil Fargaš pomocou vlastných autobusov, ktorými vozil hostí. V roku 1936 však o autobusovú koncesiu prišiel.

Tábor Hitlerjugend

Počas druhej svetovej vojny už Fargaš vlastnil len Čiernohorské kúpele. Tie sa na istý čas stali aj letným táborom pre organizáciu Hitlerjugend. Prvý transport nemeckých detí prišiel do Čiernohorských kúpeľov v apríli 1941, posledný v lete 1944. Bez ohľadu na to tu majiteľ dokázal ukryť troch Židov. Fargaš za to dostal od izraelskej vlády in memoriam ocenenie Spravodlivý medzi národmi.

Po druhej svetovej vojne Čiernohorské kúpele znárodnili, sesterské kúpele v Novoveskej hute z tohto dôvodu zanikli. Z Čiernohorských kúpeľov sa stal detský rekreačný tábor, neskôr doškoľovacie stredisko pre firmu Otex – Odevy.

V roku 1961 niekdajšie kúpele niesli názov Rekreačné stredisko kapitána Jána Nálepku, neskôr tu sídlila Detská zotavovňa a pioniersky tábor ÚNZ mesta Bratislavy.

K vybavenosti pribudlo detské ihrisko pri Vile Pionier a lyžiarsky vlek na lúke pod areálom. Na prízemí Nového domu (Jánošíka) zriadili základnú školu a vo Vile Hana materskú škôlku. Od konca socializmu až do roku 2004 tu sídlila Detská ozdravovňa Čierna hora pri Fakultnej NsP akad. L. Dérera v Bratislave.

V máji 2004 ozdravovňu Čierna Hora zrušili a prepustili jej všetkých 36 zamestnancov. V posledných rokoch prevádzky tu už bývalo viac personálu ako detí.

Kompletné zariadenie bývalých kúpeľov odviezli kamiónmi do Bratislavy. Zostali len prázdne budovy, ktoré každým dňom chátrajú stále viac.

Ako jediné si zachovali svoj pôvodný vzhľad len Nový dom a Vila Tompa, ktorá je ale v zlom stave. Hana a Pionier chátrajú a Vila Lesanka (Irena) je po prestavbe nedokončená.

Zdroj • Lukáš Patera, publikované v Krásy Slovenska č. 3-4/2016

Komentáre: 8

  • Prekrásna príroda, bol som tam na liečení. Ako štvrták na základnej škole. Boli sme tam často v prírode. Ako deti sme sa zabávali v potoku, stavali sme v ňom hrádze. Gumáky boli povinná výbava. Ja som bol ubytovaní v Hornej Hane. Poslali ma tam z Bratislavy pre dýchacie problémy, často som sa dusieval. Sú to už roky. Dnešné deti, keď sú choré, dostanú do ruky tablet resp. mobil a môžu sa liečiť.

  • Ako dieťa som na Čiernu Horu chodievala na liečenie. Prvý raz som tam bola v necelých šiestich rokoch, potom ako druháčka, tretiačka a štvrtáčka. Nikdy som sa tam netešila, každý pobyt pre mňa znamenal dva mesiace odlúčenia od rodiny a kamarátov (v čase bez mobilov a internetu). Ale zažila som tam aj pekné chvíle – hry v lese, prvé diskotéky, oslavy narodenín… Teraz mi je pri pohľade na tieto fotky smutno. Presne si pamätám, kde mala ordináciu lekárka, kde boli školské triedy, kde bola jedáleň a viem aj to, kde som bola v ktorý rok ubytovaná. Už pri mojom prvom pobyte sa medzi deťmi rozprávali strašidelné historky o tej schátranej vile nad Hornou Hanou: vraj tam ktosi videl za oknom lebku, niekto ďalší zas akúsi postavu. Tieto príbehy sa opakovali rok čo rok a občas sa k nim pridala nejaká skúsenosť, ktorá nás presvedčila o ich pravdivosti. Doteraz si pamätám ten nepríjemný pocit strachu, ktorý sa ma zmocnil vždy, keď sme prechádzali popri tej vile. Z fotiek však vidím, že dnes by som sa rovnako bála v celom areáli – k jednej strašielnej budove sa pridali aj tie ostatné. Je to veľká škoda. Snáď sa toto miesto dočká obnovy.

  • Okolo roku 1970 som tu bola v škole v prírode (z Bratislavy) a mám na toto miesto nádherné spomienky!

  • V roku 1980 som na tomto krasnom mieste ako 10 rocny absolvoval Pioniersky tabor. Krasna priroda a spomienky ma prinutili minuly rok, aby som toto miesto po 37 rokoch navstivil. Prisiel som az z Bratislavy. Ked som zbadal v akom stave sa toto rekreacne zariadenie nachadza, skoro som sa rozplakal. Vsetko schatrane, na spadnutie. Pri prechadzani arealom a aj vo vnutri budovy Noveho domu, kde sme boli kedysi ubytovani, sa mi vynarali spomienky z a dzavot deciek, ktore tam v tom case boli. Pri navsteve bolo vsade ukrutne ticho, len kde tu bolo pocut nieco suchnut ci padnut. Myslim, ze sa o areal aj tak niekto stara (zrejme dobrovolne), lebo pri prichode k rampe som stretol mileho pana asi v mojom veku, ktory bol zvedavy kam idem. Neskor som zistil, ze byval v rodinnom dome ponize. Zrejme aj vdaka takymto ludom a urcite aj niekolkym dobrovolnikom, je aspon o okolie trocha postarane. Historiu byvalych kupelov som si nasudoval az dodatocne, do navstevy som netusil, aku hlboku historiu ma toto zabudnute a kedysi vychyrene miesto. Pevne verim, ze sa najde raz clovek, ktoremu nebude osud tohto arealu lahostajny a prinavrati kupelom ich stratenu dusu.

  • Zdravím Vás :) s nadšením sa zaujímam o záhadné a opustené miesta, takže v prvom rade chcem poďakovať autorovi za článok, o týchto kúpeľoch som doteraz nepočul. Našiel by sa tu niekto kto by mi napísal kde mám tie kúpele hľadať? Prosím, rád by som sa tam šiel niekedy pozrieť.

  • Edita Kušnierová 12. marca 2018

    Som veľmi vďačná za tieto informácie, ku ktorým som sa dostala cez stránku Letného tábora v Gombaseku, kde odhalili kópiu pôvodnej busty Mihálya Tompu. Bolo mi to nesmierne čudné, lebo Tompa Gombasek nikdy nenavštívil (dokonca, keď ho nadšený Petőfi vytiahol na hrad Muráň, zaspal tam od únavy, kým Petőfi obdivoval krásy divokej muránskej prírody a nikdy mu ten nezáujem neodpustil). Tam som sa dočítala o Čiernohorských kúpeľoch, o ktorých som vôbec nevedela, hoci žijem pomerne neďaleko v Rožňave. So záchranou tohto miesta rozhodne treba niečo robiť, je tam hádam jeden z najčistejších “vzduchov” na Slovensku a neporušená príroda. Rozhodne sa tam pôjdem pozrieť.

  • Nostalgia. Ako dieťa som sem pravidelne chodievala na liečenia. Pamätám si saunu, detské ihrisko, v zime nekonečné sánkovačky, miestnosti s vysokými stropmi, vypadnuté zuby, písanie a kreslenie kamarátkam do pamätníčkov, diktáty, liečebné procesy. Nikdy na to miesto nezabudnem a srdce mi krváca pri pohľade na jeho súčasnú podobu. Dúfam, že túto vzácnosť niekedy ešte zachránia a ja sa tam raz opäť vrátim.

  • Milovala som to miesto ako mala som tam travila kazde prazdniny alebo vikendy krdze mi tam pracovala Babka a predtim aj Mamka ktora toto miesto ako mala navstevovala tiez neskutocne vela spomienok prve lasky skoda tohto miesta

    Pridaj komentár