Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Baťove závody v Partizánskom

1938
sčasti sa využíva

Topánkovce, Boťany, Čižmárovce. Aj pod takýmito názvami sme mohli poznať mesto Partizánske, keby sa Jan Antonín Baťa rozhodol inak. Práve on stojí za vybudovaním jedného z baťovských mestských satelitov.

Malo to byť ideálne priemyselné mesto. Firma Baťa a. s. sa v roku 1938 rozhodla postaviť mesto „na zelenej lúke“ v katastri obce Šimonovany na strednom Ponitrí. Mesto bolo postavené podľa regulačného plánu navrhnutého architektom Jiřím Voženílkom.

Stavebné práce začali v roku 1938 výstavbou prvých výrobných hál – známych „trojetážoviek“. Základ budov tvorila odolná železobetónová konštrukcia doplnená veľkými oknami.

Stavby pre zamestnancov

Súčasne s výstavbou fabriky firma budovala aj obytné domy pre svojich budúcich zamestnancov. V neposlednom rade k mestu patrili aj rozličné spoločenské budovy – kultúrny dom, obchodný dom či kostol.

Podľa regulačného plánu bolo mesto rozdelené na tri časti – pracovnú, obytnú a spoločenskú. Jednotlivé časti boli od seba oddelené buď zónou dopravy, alebo zónami zelene, v súvislosti s Baťovou predstavou o „zelenom meste“.

Kultúrnym srdcom mesta bolo Námestie Práce, dlhé 80 metrov, ohraničené na jednom konci kultúrnym domom a na druhom konci rímskokatolíckym kostolom.

K Partizánskemu neodmysliteľne patria červené tehlové dvojdomy s plochou strechou (Červená ulica), ktoré štýlom kopírujú domy v Zlíne, bašte batizmu. Za skutočne „baťovianske“ však môžeme považovať až upravené verzie týchto domov, teda tehlové omietnuté stavby s valbovou strechou (Štúrova, Slovanská ulica a iné).

Každý dom má predzáhradku a záhradu. Podľa zásady, že kto sa vo voľnom čase stará o okolie svojho domu, nemá čas chodiť do krčmy na politické debaty. Zároveň však záhrada nesmela byť priveľká, aby sa zamestnanec príliš neunavil a mohol podávať stále rovnako dobrý výkon na pracovisku.

regulačný plán

Bola tu jedna z najlepších škôl

Ak Partizánskym prechádzate, vašu pozornosť určite upútajú práve výrobné budovy bývalého Baťovho závodu. Areál fabriky je voľne prístupný, peši sa doň dostanete napríklad cez bývalý hlavný vchod.

V areáli sídlia rôzne firmy, dá sa teda dúfať, že sa funkcia udrží aj napriek zhoršujúcemu sa stavu viacerých budov. V jednom objekte je dokonca zábavné centrum s reštauráciou, bowlingom a motokárami.

Na druhej strane, viaceré objekty boli nevhodne stavebne upravené, čo komplikuje ich prípadné budúce vyhlásenie za kultúrne pamiatky.

Baťovianska fabrika zďaleka nie je jediným skvostom, ktorý Partizánske ponúka. Na spomínanom Námestí Práce (dnes Námestie SNP) dodnes stoja dva pozoruhodné internáty, kedysi domovy Mladých mužov a Mladých žien – žiakov Baťovej školy práce.

Škola vychovávala budúcich zamestnancov fabriky. Dnes by sme to nazvali duálne vzdelávanie. Vo svojej dobe (cca 40. roky 20. storočia) išlo o jednu z najkvalitnejších vzdelávacích inštitúcií na Slovensku. Prijatie na štúdium podmieňovali prísne prijímacie skúšky a život žiakov sa podriaďoval prísnemu dennému režimu. Napriek tomu sa na Baťovu školu hlásilo mnoho záujemcov zo všetkých kútov Slovenska.

Budovy internátov sú takisto postavené so železobetónovou konštrukciou. V súčasnosti v jednej z budov sídli Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Druhá naďalej slúži pôvodnému účelu – sídlo v nej má Baťova škola práce, samozrejme, v pozmenenej forme.

Donedávna išlo o Spojenú strednú školu, od septembra minulého roka je však opäť Strednou odbornou školou Jana Antonína Baťu, pričom okrem predošlých „učňovských“ odborov sa vedenie školy snaží pridať aj niektoré z pôvodných (obuvníctvo, stolárstvo).

Text: Mária Pátková • Foto: Braňo Bibel

Komentáre: 2

  • JOSEF MOKRIS 17. augusta 2017

    PAMATUJI NA PARTYZÁNSKÉ A S TÍM SPOJENÉ VZPOMÍNKY .NAZOUVÁNÍ KOPYT NA PÁS BYLA HRŮZA KTEROU SI PAMATUJI DO DNEŠNÍCH DNÍ. TAKE JSEM BYL VYKUK,PROBLÉMOVÝ PRACANT KTERÝ HLEDAL JAK UNIKNOUT S KOLOSU DŘINY PÁSOVÉ VÝROBY.ČEKÁVALI JSME NA HOLKY PŘED FABRIKOU A VYHRÁVALI RADIEM OBLÍBENOU STANICI KDE BYL POŘAD, POZOR ZÁKRUTA. V PODVEČER JSME VYSEDÁVALI V PARKU SNP,NĚKDY S KAMARÁTKAMI A ŠLI SE VEČER TAJNĚ KOUPAT S HOLKAMI NA ADAMA NA KOUPALIŠTĚ. MNĚLI JSME I BŘEH LÁSKY S HOLKAMI KDE BYLI DVÉ SKÁLY.TONO JANIAK A JÁ JSME TO MNELI ROZDELENO NA DNY,KDO OD KDY DO KDY ZE SALAŠA TAM ŠEL.POZDĚJI JSEM TO PROHODIL ZA CHATKU U ŘEKY NITRY,KTEROR STLOUKNUL MUJ OTEC S PALET S FABRIKY.BYLA TO OÁZA KDE BYL NEKDY KLID. VŠE VZALA VODA ZUSTALI POUZE VZPOMÍNKY KDY JSEM S JANIAKEM,KRASNÝM A ŠIMKEM CHODIL DO HOTELU NA PIVO,DO VINÁRNY NA ČAJE.NAŠE ŽIVOTNI POUT SE ROZEŠLA,NĚKDY VINOU ZŘIZENÍ TOTALITY,NEBO TÍM,ŽE JSME BYLI JIŽ DOSPĚLÍ A KAŽDY ŠEL SVOJI CESTOU.NIKDY NEZAPOMENU NA MALEBNI VESNIČKU MALE BOŠANY KDE JSEM RAD CHODIVAL,KDE BYLO ODVAZANE PRODTŘEDÍ.VELICE RÁD BYCH POZDRAVIL MÁRII BRTKOVOU,PŘITELKYNI MÉ PUBERTALNI DOBY A RODINU JAŠIKOVYCH KAM JSEM CHODIL SPOZNÁVAT JINY SVĚT,SVĚT LITERATURY ŽIVOTA A JE AŽ S PODIVEM,ŽE S DEBILKA S OTEVŘENOU HUBOU NA KOLE SE STAL JIŽ VYSLOUŽILÝ DĚDEK. DĚKUJI JOSSEF MOKRIS GAŠPARIK.

  • Dychberúci závod a dedina… Pripomína dedinku z filmu Charlie a Továreň na čokoládu – veľká továreň a mestečko pre pracujúcich :)

    Pridaj komentár