Close

Spoznávame zabudnuté miesta Slovenska

Astorka a opustené budovy na Panenskej

Skôr než sa Bratislava zmení z architektonickej stránky, zmenia ju jej obyvatelia svojim životným štýlom a záujmami, ktoré si priniesli z cudziny. Absolventi zahraničných univerzít prichádzajú z prostredia, v ktorom je moderná mestská kultúra viac rozšírená než na Slovensku, a stávajú sa pioniermi modernej doby v Bratislave. Vznikajú nové kaviarne, bary. Mení sa kolorit života.

Čítajte znova. Toto nie je opis súčasnej Bratislavy, ale jej medzivojnového obdobia. Hlavné mesto Slovenska má za sebou etapy vývoja, na ktoré sme už zabudli.

Ani dnes, keď prechádzame cez Suché mýto, nevšímame si alebo nevieme, že obrovské reklamy zakrývajú jedno z vyhlásených miest Bratislavy, kaviareň Astoria. V čase prvej republiky ju volali láskavo – Astorka.

astorka21

Veľkorysosť ju pochovala

Ruina v blízkosti zrekonštruovaného podchodu na Hodžovom námestí dnes púta už len plagátmi, ktoré tu lepia organizátori koncertov a iných podujatí. V čase vzniku v roku 1925 však bola niečím nevídaným.

Bola prvou veľkou stavbou v meste určenou čisto pre kaviareň s barom. A tiež prvým objektom v duchu modernej – funkcionalistickej – architektúry vo svojom okolí. Mala biele fasády bez výzdoby, ktoré členil rytmus veľkých okien, opisuje kniha Moderná Bratislava. A to ešte zostala nedostavaná, pretože mala mať aj štyri obytné podlažia.

Dnes je táto veľkorysá dispozícia jedným z dôvodov, prečo objekt chátra. Mesto v minulosti chcelo od investora I.P.R. Slovakia, aby ju zrekonštruoval na jednu z pôvodných funkcií – na divadlo. Potom sa situácia zamotala.

Investor obvinil mesto z porušenia dohody. Investor zaplatil mestu pokutu 500-tisíc eur. Obe strany sa zhodli, že priestor je priveľký na divadlo. Investor tvrdil, že priestor má z minulosti narušenú statiku. Investor si myslel, že by bolo lepšie celý objekt zbúrať a postaviť ho nanovo. A odvtedy sa navonok nič nezmenilo.

astorka3-1000x643

Prvý priamy rozhlasový prenos

Astorku postavili architekti Friedrich Weinwurm a Ignác Vécsei. Predovšetkým Wienwurm zostal v pamäti ako jeden z najlepších architektov v histórii Slovenska. Na budove Astorky vidieť jeho príklon k purizmu a odmietnutie prezdobenosti.

Rok po dokončení stavby, v posledný augustový deň roku 1926, sa z Astorky uskutočnil prvý priamy rozhlasový prenos na území Slovenska. Bola to živá hudba cigánskeho primáša Jožka Pihíka.

Astorka stála aj pri vzniku básne, ktorú zložil Laco Novomeský po tom, čo rozgurážená Zuzka Zguriška rozliala pohár vína: „,Vykrúcaj, tancuj, dievča z Myjavy, až biele nohy pieseň osladia, ochorie mnohý Cigán, ja i vy. Rozteká stolom víno bezcenné. Hajajáj, kto to len bude mať z nás doma krštenie?“

IMG_3388

V kabarete kaviarne začínal slávny americký herec Fred Astaire. Nájsť by sme tu mohli aj ruského spisovateľa Iľju Erenburga, ktorý si tu počas prvej zo svojich častých návštev Bratislavy verejne potykal s Tidom J. Gašparom. A medzi pravidelných štamgastov patrili tiež Janko Jesenský, Fraňo Kráľ, Jozef Gregor Tajovský, Milo Urban, Gejza Vámoš či Vladimír Roy.

Spisovateľ Josef Rybák Astorku tituloval ako politickú a umeleckú univerzitu svojej generácie. Emil Boleslav Lukáč tu viedol krúžok filatelistov, čo operný spevák Štefan Hoza okomentoval: „… na galérii predsedal týždennej schôdzi bratislavských filatelistov, ktorých boxy – zhodou okolností – susedili bezprostredne s boxami miestnych pouličných Venuší.“

Zaujímavý je aj príbeh básnika Paula Éluarda, ktorý navštívil Bratislavu v roku 1946. Literárny kritik Alexander Matuška naňho neskôr spomínal takto: „Bol spokojný s prijatím, ale naraz znetrpezlivel, voľačo mu začalo chýbať. Čo? Les tziganes. Éluard chcel počuť cigánsku hudbu; veľa totiž o nej počul… A tak sme ho zaviedli do Astorky.“

To už bolo tesne pred nástupom komunistického režimu. S jeho príchodom upadla väčšina známych bratislavských kaviarní.

IMG_3428

Vitajte na Panenskej

V blízkosti Astorky, na priľahlej Panenskej ulici, sa nachádza ešte niekoľko historicky cenných budov, ktoré zbytočne chátrajú.

Jednou z nich je Habermayerov palác, národná kultúrna pamiatka so zadebnenými oknami na Panenskej 15. Tento neskoro barokový meštiansky dom z roku 1780 patril rodine Habermayerovcov, ktorá predávala mäso aj do Viedne a na cisársky dvor.

Neskôr začala obchodovať aj s banskými produktmi a drobným tovarom. Získala tiež dôležité mestské funkcie.

panenska21

Najznámejším predstaviteľom rodiny bol Gottfreid Habermayer (1729-1812), ktorý v roku 1760 dostal od Márie Terézie šľachtický titul. Habermayerovci boli silní luteráni (evanjelici) a v Prešporku podporovali evanjelickú cirkev, školy či kostoly. Ich pozostatky sú dnes na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne.

V paláci na Panenskej neskôr, v rokoch 1875 až 1909, býval aj známy maďarský historik Kálmán Thaly, zakladateľ kuruckej romantiky, predseda prešporského Maďarského spolku Toldyho kruhu a čestný občan mesta. Do Prešporku prišiel kvôli chorobe – neurastémii (nervovej slabosti), vyčerpanosti a nespavosti.

Neskôr sa uňho objavili aj problémy so zrakom. Potreboval pokojné uhorské mesto a Prešporok poznal, keďže tu študoval. Ošetroval ho jeho priateľ, známy prešporský lekár Gábor Pávai Vajna.

Aj on je pochovaný na cintoríne na Kozej ulici – vedľa nevlastného syna, ktorý spáchal samovraždu. Na Thalyho pohrebe sa zúčastnilo množstvo ľudí vrátane známych predstaviteľov Uhorska.

Thalyho_pracovna_na-Panenskej_151

IMG_3399

Keď maďarskí študenti rozbíjali okná

V priľahlom chátrajúcom dome na Panenskej 17 býval koncom 19. storočia Vendelín Bohboj Kutlík (1834-1904), úspešný advokát, ale aj básnik, publicista, organizátor divadelných predstavení v Trnave a národný buditeľ. So svojim priateľom Michalom Mudroňom cestovali do Modry za Štúrom a Kalinčiakom.

Na Panenskej sa uňho stretávali národne orientovaní študenti. Národnobuditeľská činnosť však spôsobila rodine veľké problémy. V čase rastúceho národnostného útlaku v Uhorsku obvinili Kutlíka z panslavizmu a zakázali mu advokátsku prax.

Opatrenia štátnej moci postihli aj jeho deti. Syna Vladimíra, ktorý verejne vystúpil na otcovu obranu, vylúčili zo všetkých škôl v Uhorsku a dcéry, učiteľky Mária a Viera, sa nesmeli zamestnať na štátnych školách.

IMG_3417

Zastavenie výkonu advokácie a verejnú potupu znášal Vendelín Kutlík ťažko. Mnohopočetná rodina pocítila materiálnu biedu. Jeden z Kutlíkových kolegov, ktorého spomienky získal advokát Peter Kerecman, napísal:

„Jedno z detí vtedy ochorelo na zápal pľúc a keď v tú novembrovú noc nastala kríza, zarinčali ešte i okná na ich dome pod prívalmi kameňov, maďarskí študenti im povybíjali znova raz všetky okná. Nocou sa niesol vresk opitých juristov. Tak žili Kutlíkovci v tie časy v Prešporku. V tie mesiace čierne vlasy Boženy Kutlíkovej začali predčasne dostávať strieborný tieň, poznala ťažký život ženy panslávskeho agitátora.“

Napriek všetkému pozýval Vendelín Kutlík slovenských študentov aj naďalej k sebe na Panenskú. Sedeli pri čaji, hrali na klavíri, spievali po slovensky a diskutovali. Dnes je po Kutlíkovi pomenovaná ulica v Petržalke. Jeho pozostatky nájdete na cintoríne pri Kozej bráne.

• Text: O. Z. Bratislavské rožky a Čierne diery

IMG_3394

Komentáre: 1

  • Anna Hrúzová 4. novembra 2016

    Tá posledná budova patrila aj Štatnej stenografickej škole, kde som chodila na strojopis. A teraz stojí schátraná, ako aj veľa ďalších budov na Panenskej ulici. Je mi to veľmi ľúto

    Pridaj komentár